Dokonalý svet, dokonalé dni, dokonalé chvíle.
Je to dokonalý výmysel.
Realita, je hnusná, sivá, krutá ku každému, bez rozdielu! Ale ja ju chcem!
Nechcem žiť vo svojom ružovom svete, bráni mi žiť skutočne. Utekám tam stále...
A je mi tam dobre! Sú tam ľudia ktorým neprekážam...
Ale keď je čas žiť, tak nechcem... Vôbec. Jediné pričom sa cítim dobre, ma zabíja. Chcem žiť pre seba, chcem žiť naplno... Ale v tomto svete sa mi nedarí. Narodila som sa na zlú planétu. Tak utekám na tú planétu splnených túžob, dokonalosti... Preč odtiaľto, preč z reality.
Ale nedá sa to.... Už nechcem viac žiť v dokonalom ale nereálnom svete. Chcem radšej byť v krutej, hnusnej realite. Ublíži mi to menej ako návrat z ružového do sivého sveta.
Ten pocit že sa to predsa nedá,
ten pocit zbytočnosti,
ten pocit že som bezmocná,
ten pocit rozličnosti.
Nie som tá,
tá čo takto vie žiť...
a aj keby, čo mi to dá?
radšej nechcem tu byť.
Schúlená v kúte, v tme,
čakám na koniec, či nový začiatok,
vidím ako sa to okolo mňa rozbije,
som tu len taký zostatok.
Čaká na mňa,
siaha na mňa,
je za mnou,
pohltí ma?
Zahalila ma,
už ma má,
nepustí ma viac,
zvíťazila...
Tma.
Vyhrala.
Je koniec.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár