Vystupujem, pomaly, ignorujúc ľudí čo ma tlačia dole schodmi. Konečne som sa prepchala na chodník. Pospájaný, je v ňom toľko dierok a čiar ako v mojom srdci. Nadarmo sú zakryté dákou čudnou hmotou, tie diery sú stále tam.
Pridám hlasitosť na prehrávači, hodím kapucňu na hlavu, spomalím aby sa deti predo mnou vytratili. Pomaly kráčam, kam to neviem, pôvodne do školy.
Zahladím sa do slnka, príjemne oslepuje. Okolo vytvárajú obrysy konáre stromov. Rozhliadam sa na druhú stranu, mesiac. Zakrývajú ho stromy, ale predsa je tam, schovaný pred svetom.
Ulica sa pomaly zapĺňa ale akosi sa okolo mňa stále tvorí prázdny priestor. Ulica plná detí, hnus, detí čo sa tešia do školy alebo sa hádajú s rodičmi o škôlke... Majú tak krásny život. Tak naivný v akom chcem znova žiť. Nevinné deti, ktorých svet aj tak zmení.
Všetci musíme existovať podľa plánu, naprogramovaný dopredu. Nemáme na výber.
Chodíme do školy, vyrastieme, pôjdeme do práce, zomrieme. Toto musí robiť každý. Ak by si chcel byť náhodou iný, neradím ti to, po čase ťa aj tak všetci znenávidia, ty znenávidíš ich.
Prichádzam k bráne školy. Pozriem sa na ňu skloním hlavu a kráčam ďalej.
Preboha kam to idem?
Dopredu, kým sa dá.
Kráčam ďalej ulica sa ešte viac zapĺňa, onedlho príde niekto koho poznám. Nechcem nikoho chcem len moju pesničku, znova a znova.
Zatvorím oči a kráčam dopredu, narážam do ľudí je mi to jedno, užívam si melancholickú náladu skladby. Pozriem sa hore a usmejem sa na slnko. Skloním hlavu a moja slza padne na zem. Rozpadne sa, ostane po nej len škvrna, ktorá rýchlo zmizne. Zmizne ako všetko dobré z môjho života, ako všetko krásne zo sveta.
Pomaly narážam do steny, rýchlo odbočím na najbližšiu cestu. No tak tu už niekoho určite stretnem, stále nechcem. Skloním hlavu a ďalej kráčam kam ma cesta vedie. kráčam hore a zrazu jej dom. Tak vyhrabem mobil a vytáčam jej číslo. Zdvihne, unavene, oznámim jej že ju navštívim, niečo zašepká a zloží.
Čakám ju pred domom, čakám či mi prinesie radosť. Konečne prišla, objímam ju odsávam jej radosť, beriem si ju, všetku! A dokáže ma rozosmiať. Sú jediný čo to dokážu. Priatelia.
Pri nich sa musím usmievať. Nechcem aby ma videli takúto aká som. Mám ich rada, nechcem aby sa trápili aj pre moje problémy. Aj tak nikto na moju poznámku o problémoch neodpovie.
Nikto sa neopýta čo?
Nikto sa neopýta čo sa stalo.
Nikoho to vskutku nezaujíma.
Aj tak by ma nikto nepochopil.
A viete že to kurvensky bolí,
keď to neviem povedať nikomu.
Nikdy ma nikto neobime a nepovie mi pred koncom sveta že to bude v poriadku, bude lepšie. aj keď viem že nebude.
Buď je to zlé alebo horšie...
tak si povedzte že som zatrpknutá, pesimistická, idealistka. mám vás vo viete kde.
lebo aj tak nepochopíš
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sheily
30. 9.sept. 2010 19:41
to je tak kruto smutné..že ja zajtra prídem aj keby som mala ijst oknom..
2
to je krasne a smutne :/ a dufam ze to nieje tak celkom o tebe.
jedno je iste! ked ta najblizsie stretnem tak ta vyobijmam ze az
jedno je iste! ked ta najblizsie stretnem tak ta vyobijmam ze az
3
a ja ta vyobimam tiez dufam ze ides na jarmok lebo to je najblizsie co sa vieme stretnut..:/ @sheily @ivike @nessieee chybate mi ale riadne
Napíš svoj komentár