málinko...
čas sa kráti, dni sa predlžujú, neuvedomujeme si, aké je všetko posledné a konečné a otvára sa obrovské množstvo dvier, rôzne svety, rôzne strety a my si len tak strašne želáme byť úspešní a mať tú moc rozhodovať.
Ale potom príde leto, najdlhšie, najzaslúženejšie a najlepšie leto tohto roku, ked sa pôjde do mesta, ktoré je nové, do mesta, ktoré chodí na bielom koni, či idú za nim ovce, alebo len také obyčajné gágy. vyjdeme rjd-skú Hoľu, možno pri zmysloch a ak južný vietor zaveje, hodíme na seba čokoládové (nie nutne) červené pláštniky, do batôžka vyhodíme pretvárku lož a faloš, foťáky a pivá od uja, ktorý nerozpráva, možno na slovenskom mori a dáme si a všetkému prednosť.
všetci tí s jahodovými záhonmi, kapucňami, briliantovým úsmevom, budeme doma doma doma, celkom, budeme chcieť spomaliť čas tak trošku inak. vychutnávať si každú sekundu, všetkými bunkami a neodmietať, kniha tvári lapá svojimi chápadlami a nadšenie pre jednoduché radosti toho bežného sa vytráca (nielen apríl)...
Všetko je inakšie.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
(dlhá tematická pauza)
a pri štvrtom odstavci mi úplne hrialo celé vnútro. a "možno pri zmysloch" ma usmialo.