Na tom našom pereši (každý si rád zahreší.....) alebo kde ste, nové solarisy??

úvody mi nikdy nešli (akokeby zvyšok áno neway!) a kedže nepredpokladám že niekto o tento (pre zmenu) blbý pseudoblog zakopne, ani sa nebudem unúvať.

začala by som tým, že sú maturity formality (ooo áno, toto slovo pritiahne davy!). a kedže ja, mladá žaba som ešte vekovo nedovŕšila tú zázračnú hranicu (intelektom už samozrejme dávno) po ktorej sa stávam oficiálne (ne)vítaná vo svete dospelých, náš drahý milovaný direktor, ktorého som mimochodom videla za celú moju éru pôsobenia na škole asi 6krát - stále (a teraz vážne!) ked zasvietil svetlo pri akožejedálni (jeho úchylka, ako nám oficiálne potvrdil jeho sexy syn).

no ale späť k téme - ako som spomínala, zatiaľ čo sa včera úbohí maturanti potili nad makovým životopisom, my sme dostali od feriho (btw brat istého uja ministra čo ťahá nitkami slovenského súdnictva) riaditeľské voľno. úplne že normálne akože vážne sme nemali školu! čo je dosť prekvapivý zjav u nás na škole, feri totižto nemilosrdne odmieta akýkoľvek čin potešujúci naše úbohé srdcia študentské.. naposledy povolil reťaze, ked sa pokazilo potrubie, nešli nám spláchnuť ciky a kaky a skcvrknuté žalúdky márne čakali na kvalitnú stredoškolskú stravu - až vtedy jeho zatvrdlé srdce pochopilo, že je čas nechať ich ísť..

áno áno, už sa skoro dostávam k tej poburujúcej pointe. všetci vieme, ako dobre padne legálne voľno - nielenže sa nemusíme skrývať po kríčkoch, ale ešte ani tlačiť pečiatky netreba! nebudem trapošiť opisom môjho doobedia, aj tak to všetci poznáte (po klasickom neskorom prebudení, naziapaní po súrodencovi, uvarení mrazničkového obeda a znechutení po zistení, že zase ide film rózy píííčovej som skončila za netom - áno birdzík!), radšej vás, čitatelia počtom nula (a náhodné zblúdilé duše), budem nudiť opisom môjho poobedia. už sa asi fakt blížim k téme z nadpisu!

v rámci študijného voľna a trojdňovému deficitu prirodzenej veselosti v krvi, sme sa s kááámoškou dohodli, že spojíme naše nevinné duše (nie, NIE tak ako myslíte) a niečo spolu vymyslíme (šak sme akčné ženy). tak som sa reku vybrala k nej, šuny môjho súrodenca rozvaľujúce sa doma totiž nie sú až taká v.i.p. spoločnosť ako sa zdá. lenže čo sa nestalo! kááámoška býva na opačnom konci mesta, áno košice dokonca majú aj iné ulice ako preslávený luník IX. (aj ked nie sú také úžasné a veľké ako seégra brááátyslava), máme tu ešte preslávenejšiu časť pereš! áno, ťá kde bývajú tí suuuproví branko a norka.

tak som sa ta vybrala. košickou emhádé, čo je zážitok samo osebe. niežeby som neľúbila cesty našimi dávno prežitými starými busmi, vitálne babičky ohovarajúce dnešnú mládež a vzrušujúci hlas PRILOŽTE KARTU, ale no.. nie vždy mám náladu dychtivo načúvať cudzie rozhovory. dokonca som musela prestupovať - z môjho gádžovstva nejde priamy spoj k vrankovi a morke, takže som si užila dvojnásobne viac. áno a aj ten bus tam ide raz za hodinu, len tak pomimo.

preskočím fázu čo som robila počas čakania a uhýbania sa padajúcim troskám z istého hotela, kde mala linduš rezeš - to je tá viete, čo mala na plese v opere zlisované vlasy - svoj salón (ale ajtak chodila ku kozmetičke do michaloviec!! pikoška z prvej ruky úúú) a idem rovno na vec. našťastie sa moja silná osobnosť prejavila hned pri nástupe do tenkopodvozkového busíku (som cítila aj kameň ktorý tam nebol), ked som si vydobyla miesto na uloženie môjho mľandravého telíčka do polohy sedu.

a VTOM sa to stalo!! ked sme konečne doobchádzali celé košice a nabrali všetkých perešanov čakajúcich na svoju jedinú cestu domov, na jednej zapadákovej zastávke nastúpili DETI. ale nie tak že pár malých zasranov, ale OBROVKÁ VEĽKÁ KOPA sopľov idúcich zo školy.

určite to poznáte, vy už pohodlne rozvaľujete šuny v buse a škodoradostne sa škeríte na tých za sklom, bébé vy už nenastúpite, to by ste mi museli osedlať hlavu. ale oni sa tam bez námahy natrepú, a vy ani neviete ako, a nielenže počúvate najnovšie klebety, neviete kde máte jednotlivé časti telíčka, ale už konečne viete (a hlavne cítite), že v tej vianočnej charitatívnej polievke, čo dávali bezdomovcom tety mníšky, bola štipľavá klobáska.

horšie je, ked na miesto smradľavých ujov cestujete s malými zasranmi. a v tom najhoršom veku 6-9. na vývojovom stupni sú v štádiu separovania pohlaví a utvárania (ne)priateľstiev na celý život (vikinááá nepozeraj sa na mňa! ja sa s tebou nebavím! vyšklbem ti vlasy!!), začínajú sa prejavovať materinské inštinkty (ty debilka štikla si si lístok? daj tu, furt šetko ja musím robiť?? *buch plesk a radosť z šírenia nových poznatkov (ááááááááá vystupujeméééé rýchlo!).

plus totálna ich ignorácia ku všetkému živému a neživému spôsobila, že jedna malá dievčina mala svoju bárbi tašku pokojne vyloženú na MOJICH kolenách. a celú cestu som sa snažila nenápadne (ved čo keby sa rozrevala?? fúúj a tie sople..) postrkovať do tej tašky aby sa mi aspoň na kus uvoľnilo moje úbohe stehenné svalstvo.

dlho po vystúpení som sa musela spamätávať z prežitého šoku, ešteže to zachránila naša súkromná v.i.p. žúrka.

ani som nevedela, že može byť toľko malých sopľov . čo oko nevidí, to srdce nebolí?




MOJE deti budú iné!!

 Pseudoblog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu