Nedá sa vyjadriť čo to dušu trhá,
Pripomína mi vrzganie skrutok,
Ten pocit že len životom mrhám.
Prekonať snažím sa v pasť zovretou dlaňou,
Všetko zlé čo na um mi prichádza,
Sila každý deň pomaly odchádza,
A len zdialky ja vzhiadam za ňou.
No v tom príde okamih ked slnko sa usmeje,
A každý deň začne byť krásny a iný,
S pocitom veselím zistím že som silný,
Radostne poskočím a šťastie ma zaleje.
je však aj názor iného smeru,
ktorý dokáže rozvrátiť všetko,
objektívne si všimnúť že kým som nebol dedko,
hľadal som v živote viac a viac vieru.
Ťažké je priznať si že aj viera mi stačí,
V živote netreba toho tak veľa,
no potreba dokázať viac a viac,
núti ma rozkázať tvoriť dalše diela.
Nie! Poviem si nedám sa zničiť,
A znovu na nohy sa staviam,
Otočím pohľad k poľu k tým ľaliam,
Čo krásne sú, líčiť sa nemusia,
Tie nikomu sa nehnusia, len krásne sa kolíšu v objatí vetra,
Nemusia brániť sa vlastnému rozumu,
Nemajú čo i len trištvrte metra,
A dokážu s hrdosťou odolávať konzumu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár