Ahoj blog. Píšem Ti... Neobvyklé ja viem. Niesom blogger čo už. Chcem Ti napísať minipríbeh o nenávisti. Mal som kolegyňu áno píšem mal pretože včera nečakane odišla tam odkiaľ sa už nikto nechce vrátiť. Mária mala len 48 rokov. V práci kde robím patrila k najlepším pracovníkom. Viem to mal som tú česť byť jej nadriadeným. Bol to len jeden týždeň, ale poznali sme sa od začiatku našej práce. Ako som už písal odišla do nenávratna a mi všetci sme ostali v šoku. Mária bola vždy úprimná povedala čo si myslí a nehanbila sa za to. Pre jej povahu ju ostatný nenávideli,ako keby im ubližovala. Viem to pretože každý deň som počúval od ľudí ich príbehy o ich žabomyších vojnách. Ako ona toto on tamto...ach..Čo tým chcem vlastne povedať že? Len toľko: človek ktorý ju nenávidel najviac a denne na ňu kydal všetku špinu sveta mi dnes povedal: Vieš ona nebola až taká zlá... Toto bol ďalší šok..Pýtam sa čo je toto za svet? To už fakt je každý prežratý hnusom a nenávisťou? Všetci si s prepáčením serú do huby? Keď niekoho nenávidím a keď umrie poviem že nebol až taký zlý? To kde sme? Prečo sa toto deje? Ja viem veľa otázok a žiadna odpoveď ,alebo riešenie že? No človek sám je bezmocný tvor. Takže ak sú tam niekde ešte normálny ľudia mám jeden odkaz: Nedovoľte nenávisti ovládnuť vás pretože vás pretvorí tak že si budete pripadať ako najlepší na svete a to je choré.

PS1: ďakujem človeku, ktorý vymyslel blog pre nás menej zhovorčivých.

PS2: Už viem aký je to pocit keď spadne kameň zo srdca...

 Je to možné?
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár