Píše sa rok 2666.Svet ovládol vedecký pokrok ktorému ľudstvo úplne podľahlo. Neustálim drancovaním životného prostredia v honbe za nerastným bohatstvom, ktoré malo dopĺňať stále menšie zásoby energie sa príroda zmenila na nepoznanie a vyberala si svoju daň. Apokalyptické zmeny počasia zapríčinili vysušenie predtým úrodných miest na planéte. Rapídny úbytok pralesov spôsobil tak ohromný pokles kyslíku v ovzduší, že bolo nevyhnutné zostrojiť obrovské zariadenia po celej planéte na okysličovanie zeme. V minulosti všadeprítomnú sviežu zeleň nahradili odtiene šedej a žltej farby. A práve v takomto zvláštnom svete žijú súrodenci Elo a Nea.
Volám sa Nea a mam 22 rokov. Som vojenskou špecialistkou na boj proti novým formám života na tajnej vojenskej základni Nortfolk štát Virginia. Konečne po dlhom odlúčení sa opäť stretnem so svojím bratom Elom. Po ukončení štúdií nás život oboch odvial iným smerom. Elo sa stal veliteľom zvláštnej jednotky , ktorá testovala najnovšie zbraňové technológie niekde v oblasti 51 známej aj ako Dreamland. Nakoľko sme obaja výnimočný vo svojej oblasti pôsobenia boli sme vybraný komisiou na tajnú misiu. Podľa najnovších spravodajských informácií CIA, bývalý genetický inžinier menom Markus KUROS , ktorý pracoval na genetickej modifikácii super vojakov, vytvoril nový druh bioandroidov na báze kombinácie ľudskej DNA a DNA rôznych druhov zvierat a rastlín. Tento nový druh ktorý nazval Monrioti . Ďalšie informácie hovoria o premnožení tohto druhu a stále častejších útokoch na okysličovanie zariadenia čo vyvoláva dohady že je ich snahou vyhladenie ľudskej rasy. Prezident rozhodol že preventívny protiúder je nevyhnutný.
Čakanie nebolo nikdy mojou silnou stránkou preto som sa veľmi potešila keď som konečne uvidela približujúci sa pristávací modul . Vo dverách sa objavil mladý muž atletickej postavy v púštnej maskovanej kombinéze a batohom na ramene.
Okamžite som poznala jeho čiernu hrivu a malé šibalské oči.
„ Elo „ ! zakričala som a rozbehla som sa k nemu.
„ Á moja malá sestrička ..... no malá ako malá , je z teba hotová krásavica“, usmial sa a objal ma. „Konečne si tu rada ťa opäť vidím.“ „ Aký si mal let ?“ spýtala som sa .
Kráčajúc po pristávacej dráhe sme si vymieňali najnovšie novinky z našich osobných životov.
Času nebolo nazvyš a tak po úvodnom slove veliteľa sme obdŕžali spresňujúce informácie o polohe centra riadenia Monriotou.
Rovnako sa potvrdilo že za útokmi na naše okysličovanie zariadenia stoja práve oni. Naším cieľom bolo vyradiť z činnosti mozog Monriotov a tým získať kontrolu nad týmto druhom.
Po naložení všetkých vecí sme sa vzniesli nad naše mesto. Nad zdanlivo pokojným mestom plným veľkých budov, mostov širokých ulíc sa vznášal aj prízrak budúcej skazy, ktorej sme mali zabrániť my. Vietor mi rozcuchal vlasy.
,, Vrátim sa." povedala som už len šeptom sama pre seba. Na obzore pred nami v tesnej blízkosti vysadenia sme spozorovali akési púštne suché oblaky ktoré neveštili nič dobré. Zrazu sme pocítili ohromný výbuch. V kabíne sa spustil výstražný systém zlyhávania jednotlivých zariadení a poplašná siréna pre núdzové opustenie modulu. Naše inštinkty nás nezradili a tvrdý výcvik sa osvedčil. Celé lietadlo sa začalo triasť no i napriek tomu sme si nasadili padáky . V tom nastal ďalší úder a modul bol mimo kontrolu. Nedarilo sa mi predrať k dverám no Elove mocné paže ma doslova katapultovali do otvoreného priestoru . V ušiach mi zneli jeho slová : „ toto bude divoká jazda sestrička huráááá!“ a už sme leteli.
Môj brat bol vždy tak trochu vyznávačom adrenalínových športov. Padali sme do suchej púšte ktorá nám naplno otvárala svoju nehostinnú náruč. Po pristáti si Elo prezrel krajinu a porovnal údaje s GPS. „Sme presne na mieste kde žijú Monrioti.“
Vydala som sa teda za Elom ,ktorý sa riadil elektronickou mapou.,, Prečo sa s nimi nemôžme dohodnúť ?“ ,,Musí predsa existovať spôsob ako vzájomne žiť na tejto zemi , veď majú rovnakú inteligenciu ako my.“
,,Tiež mi nie je celkom jasné prečo to robia odpovedal Elo, : ale našou úlohou je zničiť ich k tomu sme boli vycvičený a tak to i urobíme!“ Každý s vlastnými myšlienkami sme sa postupne približovali k nášmu cieľu.
„Odisti si zbraň sestrička je tu nejako podozrivo ticho , zrazu z piesku vyskočil obrovský Monriot. Spravil však krok dopredu a stačil jeden presne mierený výstrel, presne do srdca a Monriot sa rozpadol na červené kryštáliky .,, Padáme odtiaľ“ zvolal na mňa a podal mi akúsi dosku. Chvíľu mi trvalo než som prišla na to ako to ovládať. Postavila som sa naň a hneď sa naštartovala. Pred nami sa črtala veľká biela budova.,, Jupíííí!" takto tam budeme hneď.
Pred budovou Elo vytvoril laserom dieru v stene. Žiaden alarm, žiadne kamery no nie je to tu veľmi zabezpečené. Vošiel dnu. Moju pozornosť však upútalo niečo malé a zelené .Rástlo to priamo zo suchého piesku. Čo to asi je? Je to také zvláštne., Nea!" ,,Tak poď už!" Rýchlo som došla k nemu. Všade bolo kopu prístrojov, drôtov a trubiek. Nikde nikoho čo bolo zvláštne. Šli sme teda ďalej pripravený na hocičo. Pred nami bola obrovská biela hala kruhového tvaru. Boli v nej počítače a rôzne projektory a iné moderne vecičky .Na boku boli schody ktoré viedli niekde nahor. Spravila som krok k nim no zrazu sa otvorili dvere a v nich stál zástup Monriotov ktorí nás ihneď obkľúčili. Namierili sme na nich spolu s Elom zbrane. Nemali šancu proti naším zbraniam. Jeden po druhom sa po zásahu menili na kryštáliky. Elo už bežal hore po schodoch.,, Elo!" ,,Kde to bežíš!" Ha. On ma tu nechal. Obrátila som sa. Čo to do pekla.. Okolo bolo kopu Monriotov .Kryštáliky boli preč. Chcela som zobrať svoju zbraň ale zozadu ma niečo buchlo po hlave. A ocitla som sa v tme.
Otvorila som pomaly oči. Čo sa to stalo. Bola som priviazaná o nejaký stĺp neznámo kde. Okolo boli počítače a kopu farebných tlačítok. V strede miestnosti bol niečo ako riadiaci systém- takzvaný mozog . Všimla som si Ela. Ležal na zemi a pod ním bola krv., ,Elo!" ,, Elo!" ,,Zobuď sa!" ,,Počuješ ma?" Snažila som sa dostať z tých lán ktorými som bola zviazaná. Našťastie som si všimla ako sa Elo pohol. Žije. A zrazu doňho ešte niekto kopol. Ako sa len opovažuje. Ten opovážlivec sa pozrel na mňa.,, Ale, ale. Už si sa prebrala?". Podišiel bližšie ku mne. Bol to on Markus KUROS. Mal už sivé krátke vlasy a zjazvenú tvár. Na jeho veľkom nose sedeli okuliare ako uliate. Začal ťukať do počítača a zároveň rozprával.,, No, asi si ma nepamätáš“, aké smutné Nea, ale keď už ste tu vysvetlím vám ako to vlastne je.
Životné prostredie je zničené a nikoho to netrápilo . Chamtivosť niektorých bola taká veľká že nedbali na našu zem a tak som sa rozhodol využiť svoje schopnosti a zachrániť planétu Zem. Monriati, preto že majú v sebe kus človeka , zvieraťa i rastlín sú verní prírode. Nepotrebujú stroje .No ľudia sú posadnutí ničením ! Väčšina sa vybrala zlým smerom. Aj vy! Ja som sa stihol obrátiť k lepšiemu. A ja aj vám chcem dať ešte šancu.
Pridajte sa ku mne a spolu pretvoríme planétu.“ Pozerala som sa do zeme.,, Ale sú aj dobrí ľudia." ,,Nemyslíš že ľudia sú tí ktorí tu boli prví?" ,,Nepridám sa k tebe. Nikdy!"
Chlap prestal ťukať do klávesnice a na obrazovke naskočili schémy DNA a rôzne vzorce a popisy. A boli tam obrysy dvoch postáv. Pozeral sa na obrazovku: ,,Ty a Elo ste boli geneticky upravený a vi nie ste obyčajní ľudia, boli ste prví v mojom projekte tak preto ovládate všetky možné bojové umenia.“ Ako by ste mohli vedieť o všetkých zbraniach? Ako by ste mohli mať v hlave manuál na obsluhu hocijakého stroja!
,,Jednoducho ste proste len naprogramované armádne zbrane. Váš cieľ je zabiť a zničiť a za to všetko sa ti chcem ospravedlniť Nea.“
So slzami v očiach som sa dívala na tu obrazovku. Dáva to zmysel ? Nie. Nie. Čo to hovorí. To predsa nie je možné. Som obyčajný človek. Chce ma oklamať. Ale prečo sa ospravedlňuje. Prečo? Prečo! Prišiel bližšie ku mne. Pozrela som naňho.,, Klameš, ja som človek a mám cit!“
Usmial sa.,, O ó .Naozaj?" ,,Aj Monrioti sú živé bytosti. Tak čo cítiš, keď ich bez mihnutia oka zabíjaš?"
A vtedy som si uvedomila že pravda bolí . A on má pravdu. Nenapadlo ma pozrieť sa na to takto. Zrazu sa Elo zdvihol a namieril zbraň na hlavu toho chlapa.,, Nepočúvaj ho!" ,,Žiadne city nemajú!" Vystrelil....
No nič sa nestalo. Došli náboje. Ten chlap sa len začal smiať. Chytil Ela pod krk a jeho zbraň odhodil preč:,, Čo si myslíš chlapče kto si ?!" ,,Ani netušíš čo sa tu vlastne deje.“ Na vytvorenie prvého Monriota v histórii som použil ľudskú DNA. Tvoju DNA Elo.
Markus pustil Ela a ten sa zviezol k zemi .Pozrel sa už chápavým pohľadom na Markusa.
Vytiahol niečo z vrecka. ,,Ale Neu z toho vynechaj Markus.“
,,Pusť ju.“ ,,Toto sa jej netýka.“ Markus sa pousmial a stlačil nejaké tlačítko. Putá sa uvoľnili. Chcela som ísť k Elovi ale prstom mi ukázal ako malému decku kade mám zmiznúť. ,,Choď Nea!“ ,,Mojou úlohou je zničiť ich .“ ,,Vďaka mne žijú!“ Majú moju DNA.
A vtedy mi to došlo. ,,Preto na nás neútočili.“
,,Nechceli ti ublížiť Elo.“
Elo naznačil súhlas kývnutím.,, Presne tak.“ A preto ma počúvne nech poviem čo chcem .
,,A ja im nariaďujem zomrieť!“ Elo stlačil malý prístroj ktorý mal pri sebe:,, Za pár sekúnd to tu celé vybuchne.“ Chytila som mu ruku:,, Tak poď už!“ Pohol sa o jeden krok a zastavil: ,,Prepáč ale ty musíš utekať!“ ,, Ale čo bude s tebou Elo?“ Elo sa usmial: ,,Musím ešte niečo zobrať, neboj sa, mam dosť času, dobehnem ťa.“ Do rúk mi dal niečo ako lekársku zložku:,, Až sa dostaneš von prečítaj si to, sú tam všetky podrobnosti, tak už bež!“ Popohnal ma dopredu. Utekala som chodbou. Monrioti sa mi rozostupovali. Nebránili sa smrti ktorá za chvíľu príde. Vybehla som von ale stále som bežala ďalej od budovy. Nestihla som to.. Ozval sa veľký výbuch a okolie zaliala zmes oranžovej a červenej. Výbuch bol tak veľký a rozsiahly že som nestihla utiecť dosť ďaleko.
Tlaková vlna ma dobehla. Bolo to akoby ma nejaká neviditeľná sila postrčila silno dopredu. A svet zase zahalila tma....
Otvorila som oči. Nado mnou bola krásna modrá obloha s obláčikmi.
Okolo mňa bola zeleň. Príroda ktorú poznám len z kníh. Stromy. Nikdy som ich nevidela.
Ležala som na mäkkej tráve .Tá vôňa. Taká svieža. Postavila som sa na nohy a kochala sa prírodou. Myslela som že už neexistuje. Za mnou som však videla bielu púšť.
Niečo zašušťalo s krikoch . Rýchlo som nabila zbraň a namierila. Monrioti. Boli všade okolo.
Všimla som si v ich očiach zdesenie. Mali strach. A nie nenávisť. ,, Vy ste ma tu doniesli?“
Samozrejme nič nehovorili .Nevedia rozprávať. Zložila som zbraň. ,,Ďakujem.“
Vy ste zachránili poslednú zeleň na planéte. Koniec koncov , Prečo by som vás práve ja mala súdiť. Som rovnaké monštrum ako vy. Ale už viem že aj monštrá majú city. Ako ja.
A teraz stojím na tom bielom pisku a čakám. Elo. Sľúbil si že sa vrátiš. Čakám tu. Na mieste kde nosím pravidelne kvety. Áno kvety. A dúfam že sa ti páčia tak ako mne. Nezachránila som svet. To ty. Nedokončila som misiu. Ale vykročila som konečne správnou cestou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár