(Tento text ma napadol v hlave, keď som nevedela zaspať. Viacmenej to vôbec nesúvisí s ničím ale mne sa to páči. Nič tam nie je napísané konkrétne a to je na tom najlepšie. Určité časti by sa mohli ďalej rozvíjať. Čo ja viem. Možno snáď, niekedy.)
Zabil ju. Chladnokrvne. Priamo pred mojimi očami. Je pozoruhodné, ako vám môže pár okamihov zmeniť celý váš doterajší život, ktorý bol tak nevinný, nepoškvrnený. Jeho výraz tváre pri tom diablovom čine sa mi vryl do pamäti ako tesárova práca s neopracovaným kúskom kameňa. Tá žena nebola ničím zaujímavá, život ju postavil do periférie celého diania. Až po túto chvíľu. Zaslúžila si to? Takýto ohavný koniec? Bez toho aby mohla dať svoje posledné zbohom tým najbližším? Bez posledného rozhrešenia, po ktorom túži každá hriešna duša týchto časov? Rozhodne nie. Život sa na spravodlivosť nehrá. Tak to bolo a navždy aj bude. Nebola prvá ani zďaleka ani posledná.
Nezatrpkla som. Vedela som, že to nie je koniec, že to nie je posledná smrť, ktorú som videla. Je len otázka času, kedy sa zopakuje scenár, ktorého divákom som sa stala.
–––––––––––––––––
Len môj hlasný dych a pravidelný tlkot srdca prerušovalo zlovestné ticho, ktoré sa rozliehalo zrejúcou nocou. Nocou, ktorá má znamenať koniec i začiatok navzájom. Je to jednoduché a logické. Niekde som sa raz dočítala, že krv je život, no nikto mi nepovedal, či začínajúci alebo ten zhasínajúci. Časom som však zistila, že krv je len odplata za činy, ktoré ste pri najhoršom prípade ani nespáchali. Nemá to ani ten najmenší zmysel, pretože väčšinu ľudí to zastihne nečakane. Nepripravených na boj, ktorý nasleduje. Veľa krát i nevinne.
Ničivé ticho vám vždy naznačí predzvesť. Predzvesť niečoho veľkého. Dupot zapriahnutých koní, ich tlmené erdžania v diaľke, rinčanie zbroje, tasenie mečov a zúrivé výkriky k boju. Ó, áno. Traste sa, pretože naši muži sa nevzdávajú.
–––––––––––––––––
A oni naozaj padali. Hrdo a s česťou v srdci.
–––––––––––––––––
Často krát mi Marta hovorievala, že som výnimočná, predurčená na veľké činy. Vtedy som tomu ešte nechápala. Nevedela som, že život na tejto strane je taký komplikovaný. Už po celé generácie. Nevedomky som prevzala štafetu beštie, ktorej bol daný nezvyčajný dar do vienka. Moc nad ohňom, s ktorým som sa tak rada hrala. Nikto sa pri mne nezastavil aby mi povedal, že s ohňom by som sa nemala zahrávať. Aj keby sa tak stalo, nikto by mi to nerozhovoril. V tie časy som si myslela, že môj dar je potešením. Nielen pre mňa ale aj pre ostatných naokolo. Nič zásadného sa nezmenilo.
Oheň je však ničivý element. Zanecháva za sebou len ťažko dýchateľný vzduch a vyplienené, neobývateľné miesta, s ktorými sa zoznámil.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
helliumka
2. 1.januára 2011 16:58
napadla ťa myšlienka? a neublížila ti? inak sem-tam celkom zaujímavé opisy
Napíš svoj komentár