MHD je každodennou súčasťou života obrovského množstva ľudí po celom svete. Asi každý to pozná (s výnimkou tých, ktorí majú to šťastie, že majú školu či prácu blízko svojho bydliska alebo proste stíhajú urobiť všetko tak, aby si našli čas na cestu pešo prípadne na bicykli, či inom dopravnom prostriedku. Ja mám školu na opačnom konci mesta, vodičák nemám a aj keby som mala, naši by mi auto do rúk zrejme nedali (nanajvýš tak trojkolku) Ledva sa stíham do školy vychystať tak, aby som bez problémov stihla dobehnúť na autobus, nieto aby som chodila pešo. A tak sa teda každé ráno v zdraví a väčšinou za výdatného šprintu vydám na zastávku (hlavne v zimnom období je to na tých namrznutých schodoch strašná psina, to si človek pripadá ako blondína na eskalátore z jedného videa). Pokiaľ autobusy nemeškajú tak mi ráno idú tri za sebou v cca 5 minútových intervaloch. Keď meškajú, tak sa všetky tri naraz dotrepú na zastávku o 7:25 a ja sa môžem už len modliť, aby som sa pred trištvrte dostala aspoň na zastávku pri škole keďže dopravná situácia v našom meste je taká, ako zrejme nikde inde.
A tak si teda stojím na zastávke. Z diaľky vidím prichádzať tú veľkú osvetlenú červenú krabicu. Už vtedy vidím, či je autobus prepchatý alebo poloprázdny. No nech je akýkoľvek, som si istá, že opäť zažijem veľmi svojské ráno. Je takmer pravidlom, že dôchodcovia sedia v prednej časti autobusu. Jakživ som žiadneho nevidela sedieť vzadu. Možno keď je autobus extrémne prepchatý, nejakého tam dav odnesie. A práve dôchodcovia sú veľmi špecifická skupina, či už v MHD alebo hocikde inde. Ja sa teraz budem venovať ich správaniu v hromadnej doprave. Proti dôchodcom nemám naozaj nič, sama mám starých rodičov, ktorých mám veľmi rada, lenže neraz sa mi rozum zastavuje nad ich správaním (áno, aj nad správaním mojej babky). Nehovoriac o tom ako ohrozujú svoje životy tým, že sa strmhlav rozbehnú cez hlavnú cestu, veľakrát mimo prechodu pre chodcov a dokonca sa ani nepozrú na strany, či niečo ide. A nedomyslia, že tým môžu narobiť kopu problémov nielen sebe a svojej rodine, ale aj niekomu inému, kto zrovna sedí v tom aute, ktoré sa síce predpisovo niekam rúti, ale keď sa šesť metrov pred ním zjaví uprostred cesty spomalený dôchodca, nemá šancu ubrzdiť.
Takže,ocitáme sa v autobuse. Situácia číslo jeden. Autobus je natrieskaný odpredu, odzadu. Babky a dedkovia si kľudne sedia (čo je samozrejme v poriadku) keď si zrazu dve babky a jeden dedko zmyslia, že chcú vystupovať, pritom autobus je ešte pekný kus od zastávky. A tak sa začnú premŕvať skrz ľudí, ktorí sú radi že majú miesto aspoň na postavenie sa a že sa môžu držať aspoň na tom malom kúsku. Ak majú so sebou ešte aspoň zo tri nákupné tašky, tak je to o to lepšie. A tak sú nachystaní ešte hodnú chvíľu pred zastávkou na moment, kedy sa otvoria dvere a oni môžu vyštartovať ako rakety. A opäť sa musím pri tom pozastaviť. Toto absolútne nechápem. Pritom vždy, keď autobus zastaví na nejakej zastávke o ktorej už ľudia vedia, že tam vystupuje či nastupuje veľa ľudí, prispôsobia sa tomu. Podaktorí vystúpia z autobusu aby uvoľnili miesto vystupujúcim alebo keď sa už aj tie dvere zatvárajú a nejaký starší človek sa stále nedostal von tak vždy niekto stlačí zvonček alebo zaziape na šoféra nech ešte nezatvára dvere. Preto celkom nerozumiem tomu divadlu, čo dôchodcovia robia v tých autobusoch.
Alebo minule. Išli sme aj s kamarátmi v spoji, ktorý chodí pravidelne natrieskaný až po konečnú zastávku. A keďže v ten deň pustili celú našu školu domov skôr, situácia bola viac než kritická. A to nerátam znechutené poznámky tých starších, že aký je ten autobus zase strašne plný, že máme byť v škole a akí sme strašne drzí keď stojíme vo dverách a podobne. Ale keď raz nemám kde inde stáť, tak sa postavím do tých dverí a na zastávke vystúpim, nech dám priestor tým čo vystupujú. Ale tak vysvetľuj to niekomu, kto síce sedí, ale nemá si kam posadiť svoje štyri nákupné tašky a ešte k tomu v uličke stojí banda drzých stredoškolákov. No vskutku poburujúce.
Ďalší jav, pri ktorom len previaciam očami je to, ako vedia niektorí ľudia využiť sedačky v MHD. Dokonale ma dojíma keď je autobus narvatý a vedľa mňa stojí pani alebo pán (už sa nebavíme len o dôchodcoch) a svoju tašku má položenú na sedadle podo mnou. A ešte krajšie to vyzerá keď sa to všetko deje pod nápisom "NEPOKLADAJTE BATOŽINU A TAŠKY NA SEDADLÁ." V inom prípade si sadne pani alebo pán a tašku posadí vedľa seba a pre istotu ju posadí ku oknu aby si ku nemu nikto iný nemohol prisadnúť. Veď predsa miesta na státie je dosť a verím, že tá igelitka s pár potravinami musela byť sakramentsky drahá, keď musí mať výsostné miesto na sedačke autobusu.
Keď už je reč o sedačkách, tak opäť situácia v natrieskanom autobuse. Ľudia sa mrvia, nadávajú, vykrikujú po ostatných nech sa posunú a zrazu, ľaľa, prázdna sedačka a okolo nej stojí 5 ľudí. No nikto si na ňu ani za svet nechce sadnúť. A len blokujú miesto. Ja to riešim vždy tak, že si tam proste sadnem. Ale potom naozaj nechápem poznámky iných ľudí ako napríklad "mladí majú unavené nohy, veď musia celý deň sedieť v škole" JA LEN UVOĽŇUJEM MIESTO ABY SA V ULIČKE OSTATNÍ NEMRVILI!
A posledná vec, ktorú mi nedá nespomenúť sú páni šoféri, ktorí mávajú občas svoje dni. To, že keď ráno nastúpim do autobusu a prvé čo vidím je ksicht znechuteného šoféra už beriem ako samozrejmosť. U nás neexistuje nič také ako nastupovanie všetkými dvermi. Teda existuje, pokiaľ idete načierno Preto vidím šoféra vždy ako prvého. Keď ho poprosím, že by som chcela dobiť kredit za 5 eur, tak len prevrát očami, zhrabne bankovku a zašomre nech si tú kartu dám na tu čítačku. Mimochodom raz urobil niečo zle a miesto 100 korún mi dobil za 200. Ale ja som si to, "žiaľbohu", všimla mimo pokladne takže som to nemohla reklamovať. A raz sa nám stalo, že autobus bol naozaj takmer plný a nejakí dvaja ľudia museli stáť na schodíkoch pri vstupných dverách. No čo to bol za cirkus. Pán šofér sa zaťal, vypol autobus a čakal kým sa nepotlačíme až tak, aby sa tie dve slečny nedostali až za neho. Čo bolo naozaj nemožné pri takom plnom stave a zrejme pochopil, že trucovaním aj tak nič nedosiahne, lebo autobus bol proste plný. Pritom tak nešiel prvý raz. Bolo obdobie keď dva mesiace chodil taký narvatý, že ľudia boli nacápaní na predných dverách. Raz mi dokoncna škodoradostne zastavil na zastávke, otvoril dvere, na nich natlačení ľudia, povedal "smola", zavrel dvere a išiel ďalej.
Neberte to tak, akože sa stále len sťažujem, ale situácia je jednoducho taká a ľudská hlúposť ma vie neskutočne vytočiť. Autobusom však budem musieť chodiť naďalej. Ale aspoň som si ponadávala...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pershing363
5. 1.januára 2010 13:11
Z ktoreho mesta si?
Napíš svoj komentár