Post Mortem (Príbeh dievčaťa, čo ani po smrti nenašlo pokoj)

„Život je dlouhá řada po sobĕ jdoucích nenapravitelných chyb.“

Niekedy to trvá sekundu, inokedy dve, no pre vás to môže byť celá večnosť. Tesne pred smrťou sa vám vraj pred očami premietne celý život. Ja som videla len ju..

„Máš?“ Z vrecka som vytiahla niekoľko papierikov a hodila ich na stôl. „Je to presne. Nemusíš prerátavať.“ Zaškerila som sa, no bola som stále nervóznejšia. „Tak čo- kde ho mám?“ Namiesto vrecúška s čímsi určite nelegálnym, sa mi dostalo akurát tak rany do nosa. „Debil, za toto mi..“ Skôr, než som sa pozviechala a stihla mu to vrátiť, prijebal mi ďalšiu- už boxerom. Keď som sa konečne postavila, neostalo mi nič iné, len si zafakliť. Bol už preč. Na teraz. Ešte aj dnes si pamätám deň, kedy som za ním prišla prvýkrát. Vlastne, on si našiel mňa..

Poznáte tie rodinné seriály s bezchybnými rodinami? Nie, nemyslím španielske telenovely. Tak také niečo sme boli my. Veľký (určite aj drahý) byt neďaleko centra Bratislavy. Od detstva máte všetko, o čom môžu niektorí iní len snívať. Strechu nad hlavou a pod ňou milovanú rodinu. Otca, ktorý poctivo zarába, matku starajúcu sa s láskou o svoje dve šikovné deti. Mladšieho Maťka a mňa. Krásna, priam dokonalá idylka.. idylka. Osud je nepekná vec. Nikdy neviete, čo vám prinesie do cesty. Mala som tesne pred šestnástkou, na to slnečné letné ráno nikdy nezabudnem. Ani na pusu, ktorú mi dal ráno na čelo pred tým, ako odišiel do práce. To, že sa večer domov nevrátil, je už nepodstatné.. Alebo nie?

Lusknutie prstami, presne tak „dlho“ trvá, kým sa vám svet zmení na ruby. V deň mojich narodenín som si pochovala vlastného otca. Mala som ho strašne rada. Nikoho neprekvapilo, keď do hrobu odišla i časť zo mňa. Navždy..

„Ešte jeden tam, pre slečnu- na mňa,“ a kývol hlavou mojím smerom. Už vtedy predo mnou stála fľaša vodky. Prázdna fľaša. Čumela som do blba, no keď čašník predo mňa položil pohár, reflexívne som ho schmatla a hodila do seba. „Vďaka,“ potiahla som nosom, keď si prisadol na stoličku vedľa mňa. „Zlý deň?“ Mlčala som. „Dáte si ešte?“ Nevzdával sa. Naše pohľady sa stretli. „Dano.“ Asi ho potešilo, keď som mu podávanú roku stisla, no mne to bolo srdečne jedno. Všetko mi bolo jedno. On tu už nebol. Ani jeden z nich. Dúfala som, že ostane pri mne, že mi pomôže vyrovnať sa s jeho smrťou, myslela som si, že sa naňho budem môcť spoľahnúť a on.. on ma nechá tak, v mojom žiali. Samú. „Prišla som o dvoch mužov, ktorých som milovala najviac na svete v priebehu týždňa. Čo chceš ešte počuť?“ Po lícach sa mi skotúľali slzy, prvé slzy, čo som bola schopná vyroniť. A aj to mi musel dopomôcť chlast.

Doma na tom boli podobne ako ja. Maťko bol ešte malý, ani si to poriadne neuvedomoval, no otázkami typu „Mamiii, kde je ockoo?“ všetko len zhoršoval. Najhoršie je, že sa oňho treba v jednom kuse starať. Ako každé malé dieťa, aj on je neustále veselý, plný energie, nahnevaný, ak mu vezmete jeho obľúbenú hračku a tak.. tak hlúpučký. Detsky jednoduchý. Ničomu nechápe a nik nemá to srdce, ani sily mu všetko vysvetliť. Povedali by ste malému dieťaťu, že svojho otecka už nikdy neuvidí, lebo leží tri metre pod zemou? Ja teda na to žalúdok nemám. A nikdy ani mať nebudem.

Odvtedy, ako ma zbil, som ho nevidela. Ani svoje pravidelné dávky. Bola som ako šialená. Takto som sa domov vrátiť nemohla. Nevedela som ani, či by som to chcela.

Neprešli ani dva mesiace, čo si matka niekoho našla. Vraj len kamarát, ktorý jej pomáha v najhoršom. Tým, že spolu jebú dobre že nie každý večer? To iste. Ja, chápem.. chápem, že bola na dne- veď to aj ja! Ako keby to mňa „zobralo“ viac. A ona sa s ním flákala. Neznášam ho. Je úplne iný, ako môj.. ako bol môj.. ako on. Zrazu ma opustil celý svet. Zvysoka ma mal v péčku. Ostatne, každý ma tam mal. Keď som v jednu noc po vášnivej hádke s mamičkou vzala prachy a ušla z domu, ani ma nehľadala. Asi si myslela, že sa vrátim, úbohé. Kamoši? Škola? Vykopli ma z nej po desiatich dňoch neohlásenia sa. Ani sa neunúvali zavolať domov. Domov, hm.. ja to už svojím domovom nemôžem nazvať. „Nevrátim sa tam, nikdy,“ pomyslela som si ešte v tú noc. Keby som vtedy vedela, že sa nemýlim, zvážila by som slová. Možno..

No kde nájdeš prácu s nedokončenou strednou- ešte k tomu gymplom? Presne tak, nikde. A moc sa mi aj tak robiť nechcelo, však načo, nie?! Nebola som ani zvyknutá. To viete, keď máte vždy, čo treba. Ono, lenivá som nebola, to nie. Práve naopak- vo svojich rozhodnutiach som vytrvalá a idem si za svojím. Niekedy možno s nechuťou, pochybnosťami alebo strachom, no idem. Peňazí som zatiaľ mala ešte stále aspoň na ako- takú obživu a o ostatné som sa vedela postarať. Noo ale veci sa nedaria vždy na prvýkrát a ulica nie je zrovna najvhodnejšie miesto na život. Schytala som pekných pár rán, či už do brucha, cez ksicht a nemálo nôh miestnych leukemikov sa na mne vybúrilo do sýtosti, kým som si mohla v duchu povedať, že som si zvykla. V ten deň, čo som ho v tom bare stretla, sa môj všetko zmenilo. Dovtedy som bola zatrpknutá na celý svet, teraz som už nenávidela len seba.

„Poďme, čo sa flákaš?! Klient čaká! A nie že mi spravíš hanbu ako naposledy, jasné?!“ Pozrela som naňho. Nebol to ten Dano, čo som ho poznala. Milý, nežný, trpezlivý.. alebo som len chcela, aby taký bol? Moja chorá myseľ to už nevedela rozlíšiť. „Čo zízaš?? Dávky sa ti zachcelo, čo?“ Vytiahol z vrecka sáčok toho svinstva a prešiel mi ním popod nos. „Najprv práca, potom pláca. Vari si zabudla, miláčik?“ Keď ma schmatol za vlasy a pobozkal, mala som chuť zvracať. Chcela som, tak veľmi som chcela niečo povedať.. nevyšlo. Keby som aspoň z tých chvíľ, čo nastali potom, mala potešenie.. No starý tučný a umastený starček ma vonkoncom nevzrušoval. Teraz som už naozaj zvracala..

Na stolíku pred zrkadlom ma už čakala jediná vec, ktorá mi spríjemňovala život. Teda, skôr mi ho brala. Ale tá ilúzia, ktorú mi poskytovala, to krátke „šťastie“.. „Mami?“ Otočila som sa na známy hlas. „Tu som, Monika. Čo ti to spravili?“ Chcela som jej povedať, ako veľmi ma to mrzí, poprosiť ju o prepáčenie, dokázať jej, že mi na nej záleží, no ona mi unikala.„Mami, ach nie.. neodchádzaj. Nenechávaj ma tu, prosím. Zober ma so sebou, preč odtiaľto! Je toho toľko, čo ti musím.. čo ti chcem povedať! Mamiiiiii..“

Výpoveď svedka:
„Bolo asi deväť hodín večer. Sedel som na terase reštaurácie oproti budove, z ktorej zrazu vybehlo mladé, hnedovlasé dievča so strašným, zúfalým plačom. Kričalo na svoju matku. V jednom momente sa tadiaľ vo veľkej rýchlosti prehnalo auto. Zdalo sa mi však, že ona to ani nevnímala. Privolal som záchranku, no tá jej žiaľ už nemohla pomôcť. No v čase, keď vybehla von, na ulici nebol nik.“



DOBRA HRA S ESTE LEPSIM ZAVEROM HADAJTE..CO JEJ DUSU DRZALO MEDZI \\\"NEBOM A ZEMOU\\\"?

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu