Bývala bohatá a známa.. kedysi. V Toene, ďaleko na severovýchod od pevnosti Akon //tak som počas Akonu 2 predstavila iným krajinu, odkiaľ som//, leží jej domov. Domov? Tam, kde ju vlastní zavrhli? Odvrátila tvár a pozrela na malé v náručí. Práve zamrnčalo. „Aspoň niekto vie vycítiť, keď je mamičke zle a trápi sa,“ pomyslela si. Ako raz vyhlásil jej otec, nie je hodná byť členom ich rodiny, nieto ešte patriť medzi Dulonov. Hanba všetkým. Mohla ona za to, že nebola namyslená ani príliš hrdá? Že jej životy iných neboli ukradnuté a ako jediná z jej rodiny videla aj niečo iné, ako peniaze? Na život v prepychu sa naučiť dalo. I zvyknúť si na bohatstvo a pohodu.. Lenže radšej, ako prezdobené paláce mala ona voľnosť, ktorá sa jej dostala málokedy. Zavretá medzi stenami, ukrytá pred očami všetkých a stále snívajúca o prechádzkach či už pod slnkom, alebo s hviezdami nad hlavou.. No to nebol jediný dôvod. Pravý dôvod, prečo ju znenávidel. Často ju bil, príliš často. Vrieskal na ňu, že je šialená, pomätená, posadnutá diablom, že.. áno, počula hlasy a počula ich často. Hlasy v jej hlave, ostatným ukryté. Prenasledovali ju celý jej život, aj vtedy, keď si myslela, že navždy odišli. Najhoršie boli noci počas zimy. Spomienky sa jej nahrnú a v jednom okamihu sa zmenia na jeho hlas, ktorý prekričí všetky ostatné. Ziape a mláti ju. Počuje ho všade. Aj teraz!
„Šibnutá! Zmizni a nikdy sa nevracaj!!“ kričal na ňu vtedy otec. A ona s plačom odišla a domovom sa jej skutočne stala krajina pod slnkom a hviezdami. Navonok bola milá a ochotná. Aj ona sama si myslela, že taká je. No skutočnosť bola úplne inde- v jej zatrpknutom srdci. Nepripúšťala si to, liečením fyzickým i duševným druhým pomáhala, ako to len išlo. To, že sebe nie, si neuvedomovala. Keď prišla do Akonu, neverila v nič. Naučila sa žiť vlastnými silami, no pomoc druhých vždy uvítala. Ale len skryte. Robila vždy to, čo bolo pre ňu najlepšie. Dobro a zlo? Nerozlišuje to. Všetky svoje zásady bola pre jediný cieľ schopná pošliapať. Neverila v nič, občas už ani v seba. Snažila sa, tak veľmi sa snažila ukázať sa v dobrom svetle. Sama verila, že taká je. Nie, ona nebola zlá. Jej len chýbala viera. Viera v čokoľvek, ktorá by jej ukázala správny smer. Spomenula si na Terrodauna, na človeka, ktorému toho najviac dlží, lebo jeho najviac sklamala. Tak veľmi by mu chcela dokázať, že preto, kým teraz je, sa nemusia nenávidieť, že nie je zlá a že mať vieru je skvelé ale netreba si to pliesť so zaslepením. Spomenula si aj na jeho tvár, keď pochopil, že ju kvôli svojim zásadám bude musieť zabiť. Po líci sa jej skotúľala slza. Sama ostala prekvapená. Upíry dokážu plakať?
S tým lesným bôžikom si hneď padla do oka. Aj keď ho spočiatku nemala možnosť vidieť a popravde, bála sa ho. Možno sa ho bojí stále a možno je to iba rešpekt. Strach už dávno nie je pre ňu to, čo kedysi.. Prvé, čo počula bol jeho hlas. Iba hlas. Dosť ju to vyplašilo a odvážnych hraničiarov, ktorí išli s ňou, zdá sa tiež. „Aj tu? V Akone?! Nie, nie.. choď preč! Už NIE!!“ spamätala sa a úľavou si vydýchla. Stále sedí vo svojej izbe na jednej z veží hradu. A čo je najdôležitejšie, okrem jej dieťaťa tu nik iný nie je. Pozrela naň. „A nakoniec som mu ešte aj oltár postavila..“ dodala s úsmevom.
Pri myšlienkach na zbytočnú a absolútne nepremyslenú stratu jej počestnosti, ju striaslo. Nie preto, že by to bolo niečo nepríjemné alebo by na to nespomínala v dobrom (síce- ona na ten okamih vôbec nespomína) -a predsa dostala za tých pár kvapiek potu pre alchymistu elixír, ktorý potrebovala. Nie, zimomriavky jej po chrbte behali z iného dôvodu. Vie, že v tú noc z nej spravili upíra. Na jedinú chvíľku po zotmení opustila hradby.. Neskôr zistila, aj kto to bol. Pousmiala. Iste ju vtedy zhypnotizoval. Aj toho hraničiara, čo išiel s ňou. „Posledná noc, čo som v tom kraji mohla žiť voľne. Posledná noc, kým som ešte bola človekom..“ v mysli na ňu nezabúda nikdy. Bol to ťažký deň a večer o nič menej. V Akone akoby život zastal. To pálivé ticho pred búrkou bolo neznesiteľné. Terrodaun, ten sa obával asi najviac. Vedel však, že ak sa niečo stane, ak akési sily pekla pocítia nutkanie zaútočiť, svätyňa bude jediným možným útočiskom. K´ rullovi, teraz už jedinému a právoplatne (dokonca i zo zákona) zvolenému Bohu Akonu, spolu s Terrodaunom vystavali a posvätili chrám, či skôr malú svätyňu.
Nikdy neprijímal vďaku, za všetkú pomoc vraj mohol K´ rull, prostredníctvom snov a vízii. No Terrodaun bol ten, kto jej k nemu ukázal cestu. Ach, Terrodaun.. jemu vďačí za to dobro, čo sa v nej opäť prebudilo. Pomohol jej zbaviť sa všetkého zlého, čo ju zužovalo a ubližovalo jej. Toho zatrpknutia. Našla vieru, svoju vieru. Bola šťastná.. Keby ste videli zápal, s akým jej o ňom rozprával. A tie iskričky v očiach, keď sa pýtala a on jej mohol vysvetliť, poradiť, či povzbudiť. Verila mu a čo je horšie- cítila, že aj on jej. Neunúval sa dať to najavo. Ale vytušila to. O to viac ju mrzí, že ho tak veľmi sklamala.
Nikdy v živote nevidela toľko boja, ako vtedy. Na pevnosť celú noc niekto útočil. Nemŕtvy, vlkolaci a ďalšie hordy pekelných stvorení od výmyslu sveta. Plytkí.. ľudia sú tak plytkí. Pokrytci. Vysmievali sa K´rullovi, Terrodauna majú za fanatika (svojím spôsobom ním aj je.. no on má aspoň cieľ a vie, prečo tak koná). Rozmáhali sa rôzne božstvá.. no kto im pomohol, keď prišlo nebezpečenstvo? Jedine v K´rullovom chráme boli v bezpečí. Zrazu chceli všetci konvertovať- a to len preto, aby si zachránili holé a bezvýznamné životy. Nič nechápu. Sú to hlupáci.. A s takými sa ona nemá prečo zahadzovať. Vidia len bohatstvo a moc, nehynúcu slávu za svoje skutky.. a chlast. Nik z nich si neuvedomuje, že dôležité sú aj iné veci. Nik.. len on.. A on ju zatratil.. vie, že pri najbližšej možnej príležitosti jej zasadí ranu kolíkom priamo do srdca. Možno aj verí, že tak spraví. Ona však dúfa, že bude mať možnosť, jednu jedinú..
Pobili ich mnoho a mnoho sa ich stále vracalo. Bola celá vyčerpaná, nevládala už. Mala všetkého po krk. Tá bezmocnosť bola neskutočná. Bez boja sa vzdať nechcela, no predsa ju očakávala. Úpenlivo.. a pri tom bola tak prestrašená.. Tušila, že dnes príde. Netušila však, že už si ju dávno „odžila“.. Smrť má niekedy zvláštne, dosť svojské metódy..
Svitanie.. slnko v ten deň veľmi nesvietilo, skôr na krajinu padal dážď. Akoby ani ono nemalo chuť sa s ňou rozlúčiť. A ona si ešte stále neuvedomovala, čím je. A všetci ju považovali za starú dobrú Aeris, kleričku boha K´rulla.. skutočne všetci?
Po Akone sa rozniesli chýry o upírovi usídlenom na tomto území. Dokonca vraj môže ísť o samotného Vlada Tepeša. „Drakula“ pri tom mene jej opäť prebehli po chrbte zimomriavky. Vtedy ešte netušila, čo to znamená a o to viac bola zmätená, keď za ňou došli žoldnieri, tí slávni démonobijci s tým, že ona sama je upírka. Požadovali jej zatknutie a ona neveriacky na všetky tie neprávosti hľadela. Iste je to len nedorozumenie, ktoré sa po zotmení vyrieši. Verila v to ona, on v to dúfal. Veď aj zrkadlo ukázalo, že zlo v nej nie je. A v tom zrkadle predsa upírov vidieť nemožno! Striaslo ju pri pomyslení na kolík, ktorý žoldnieri vlastnili, tiež na ďalšie iné rekvizity. Veď predsa ona nie je upír! Nemôže! Nemá ako, nemá odkedy.. to by musela vedieť! Po zotmení predsa ostávala len v meste, v noci bojovala po boku Terrodauna, proti útočníkom na mesto.. Alchymista! Ach nie..
Často za ňou viacerí chodili, či by im nemohla pomôcť, požehnať.. no teraz? Jedine akýsi elfský mág, Warden, sa pri nej ukázal. Jeden z mála, čo jej veril. Zaplakala. Zmietaná pochybnosťami o sebe samej, dala si ho zavolať.
„Terrodaun, priateľu, veríš aspoň ty, že som nevinná? Že nie som tým.. tým upír.. veď to sa ani vysloviť nedá!!“ „Nechcem tomu veriť a skutočne nerád by som, no musíme počkať. Po zotmení by mala prebehnúť premena- ak si to, za čo ťa oni pokladajú.“ Pohliadla na putá a väznicu okolo seba. „Je to len preto,“ pokračoval, keď si všimol jej pohľad, „aby sme sa poistili. Nepremeníš sa a všetko dobre dopadne, pustia ťa. No ak si.. treba mať istotu, pochop.“ „To je mi všetko jasné. Ohroziť predsa nikoho nechcete vy, ani ja. Len..“ „Počúvam.“ „Včera ja.. ja.. nie som si vôbec istá. Ja naozaj neviem, čo sa stane, keď slnko zapadne.“ „Aeris, bola si včera k večeru mimo pevnosť?“ Nasledujúce ticho bolo už také dlhé.. žiadalo si, aby ho prerušila. Aby všetky tie pochybnosti dostali voľný priebeh, či skôr príčinu. „Áno, bola. Raz, jeden jediný raz. Potrebovala som zájsť za alchymistom, niečo som mu bola dlžná.. no nešla som sama! Bol so mnou aj jeden hraničiar, pre istotu. Aby sa nič nestalo.“ „Pamätáš sa na všetko? Nikoho zvláštneho si nestretla? Nič si nevidela?“ Niekedy v tom momente bola jeho viera v ňu dosť silne potrhaná. A nie len jeho viera. „Neviem.. neviem, bola to len cesta ku krčme a naspäť! Spomínam si akurát na akéhosi muža v čiernom. Prešli sme popri sebe.. nedokážem si nič viac vybaviť.“ Po hodnej chvíli sa Terrodaun opäť ozval. „Nuž, pokúsim sa urobiť, čo bude v mojich silách. Do večera neostáva veľa času. Hádam sa mi podarí nájsť spôsob, ako sa vampirizmu zbaviť, lebo.. bola by ťa škoda. Chceš to aj ty, však?“ Len prikývla. „Dobre, pokúsim sa pomôcť, zatiaľ to tu musíš vydržať. Skús si pospať, K´rull prichádza v snoch. Ale to ty iste vieš. Je milosrdný, istotne nám pomôže.“ Odišiel. To, že K´rull sa jej za poslednú noc vôbec neukázal a jediné, čo videla, bola tma, sa už nedozvedel..
Sedela, čakala a nechápala. Dokonca ani tá dievčina, čo ju obvinila, jej nevedela do očí povedať, odkiaľ to má. Vraj si len tak tipla.. ozvalo sa odniekiaľsi. Ale prečo to spravila? Aký mala k tomu dôvod? Skutočný dôvod? Na to neprišla nikdy.. A západ slnka sa blížil.
Bola zúfalá, sama nevedela, kým v skutočnosti je. Tesne pred osudnou hodinou sa Terrodaun vrátil do pevnosti. Neverila vlastným ušiam- ak sa preukáže, že naozaj je tou beštiou, je niekoľko možností, ako ju tejto kliatby zbaviť. Ju však začalo zožierať niečo iné. Čo ak sa z nej stane upír a ovládne ju beštia? Potom jej nedokážu nijako pomôcť, veď im to nedovolí. Zaútočí na niekoho z nich a.. zabijú ju.. Predviedli ju pred ľud. Posledné sekundy do zotmenia boli nekonečné. Nik si netrúfol povedať, kde je pravda. Stála tam spútaná- ona i to dievča, bojovníčka, čo ju obvinila z upírstva. Vtedy prišiel on. Muž v čiernom plášti s dlhými vlasmi a zakrytím okom. Ešte stále bol deň.
Nastal zmätok. Terrodaun sa ho spýtal, ktorá z nás dvoch je jeho potomok. „Ona, je moja jediná dcéra.“ Ruku mal natiahnutú smerom k Aeris. „Môj pane.. otec..“ šepkala tie slová. Neveriacky cúvala ďaleko od všetkého. Nevnímala nikoho a nič. Tú chvíľu tam bola len ona on. Muž, ktorý si ju vyvolil za potomka. Prišiel, nenechal ju len tak zomrieť. Oslovil ju ako dieťa, jeho dieťa a ona tak túžila po otcovi.. Nie takom, ktorý ju nenávidel, bil a nakoniec vyhodil z domu. V hlave sa jej usadila myšlienka. Čo ak on ním môže byť? Alebo už je? Z premýšľania ju vytrhol Terrodaunov hlas: „Voľba je len na tebe, Aeris. Musíš sa rozhodnúť či ostaneš s ním, alebo ťa od neho oslobodíme a budeš môcť žiť pokojne bez tohto služobníka zla. Pri svojom rozhodovaní, spomeň si na K´rulla a počúvaj jeho hlas. Ten ti poradí najlepšie.“ Nevedela, čo robiť, no nakoniec si zvolila. Dúfala, že mu stihne pošepkať, nech to nerobí. Nahol sa k nej, zahryzol sa jej do ruky a pil.. Do poslednej kvapky z nej vysal všetku svoju krv. Nestihla to.
Napadlo ju však niečo horšie. On odíde, v pevnosti sa to upokojí a ona.. ona za ním pôjde. Proste ujde. Za ním, za slobodou. Ale čo na to Terrodaun? Natrápil sa, aby mi pomohol.. toto má byť jej odplata? Túžba po živote so skutočným otcom v naozajstnom domove, s jej pánom.. na druhej strane stálo prekliatie. Znak, ktorého sa tak ľahko už nezbaví. „Maličkosť“, pre ktorú sa mu už asi nikdy nebude môcť pozrieť do očí bez toho, aby v tých jeho nenašla zatrpknutie a opovrhnutie.. Ako malé dieťa dúfa, že v nich zahliadne i ľútosť, že ten boj, na ktorý sa chystá podujať, nebude zbytočný. Už čoskoro..
Mesiac pomaly zapadal. „Je čas ísť si oddýchnuť,“ prehovoril muž stojaci vo dverách. „Zajtra ťa čaká náročná cesta. Možno pôjdem s vami, no.. ešte to nie je isté. Teraz choďte spať- obaja,“ a zavrel za sebou dvere. Aeris vstala a podišla ku kolíske. Stále v nej ležalo mŕtve telo druhého dieťaťa. Zakryla ho, opatrne a na druhú stranu oproti nemu položila bábätko, ktoré mala v rukách. Bolo by aj celkom zlaté- až na jednu drobnosť. Jeho matka je upírka a otcom mu je jeden z démonov, ktorí ju cestou z Akonu do Transylvánie prepadli. „Papaj, nech naberieš trochu síl, moje malé, “ pohladila ho po hlávke a išla si ľahnúť. Jedným krátkym pohľadom sa ešte uistila, že si na svojom mŕtvom bračekovi naozaj pochutnáva. A zaspala.
TUTO POSTAVU SOM SI ZAHRALA NA LARPe AKON..A BOLO SUPER
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár