„Raz dva tri Aďo za stromom!“ „To sa nehrá, dívala si sa.“ „To určite! Ja nepodvádzam!“ Nahnevala som sa. Skutočne som sa nepozerala! „Daj mi s tým pokoj, ešte musím nájsť ostatných.“ „Mirka? Mirka!“ Zrazu ktosi zakričal moje meno. „Tu som, mami.“ Dobehla ku mne a zdriapla ma za ruku. „Ideme preč, domov. Poď!“ „Ale veď...“ Nestihla som nič povedať. Jej pohľad ma umlčal. Poslušne som cupitala za ňou. Až k autu. Ocko už sedel dnu. S detskou naivitou v hlase som sa mamy opýtala: „To sa ani nerozlúčim so starkou? A teta? Chcem im aspoň ´ahoj´ povedať..“ Namiesto odpovede len otvorila dvere a posadila ma do auta. „Odchádzame, pripútaj sa.“ Bola veľmi nahnevaná, veľmi. No ja som si to neuvedomila. Na ceste, pár metrov za autom stál Andrej, môj bratranec. Ešte mi stihol zakývať, kým ho teta Ivka nevtiahla do domu. Nechápala som, ničomu. No to bolo naposledy, čo som ho videla. Čo som vôbec niekoho odtiaľ videla. Mala som šesť rokov.
Leto sa skončilo a prišla jeseň- začala som chodiť do školy. Bývali sme v Žiline- ja, mamina a ocko. O dva roky neskôr sa mi narodila sestrička, Lucka. Neprišli ani na jej krst. Nikto. Starká, starký ani teta s rodinou. Už to boli dva roky. Pochopila som, že sa vtedy niečo stalo, no stále som nenabrala odvahu opýtať sa na to a.. zvykla som si, že už na dedinu ku starkej proste nechodievam. Prišli noví kamaráti a mne to akosi prestalo chýbať.
Autobus zarachotil, nadhodilo ma a „ AAu!“ hlavou som narazila do okna. „Do pi..“ Hodiny na mobile ukazovali 15:12. Takže je len 15:09, pomyslela som si. Vždy mi čas išiel o 3 minúty dopredu. V Nitre budem za dve hodinky aj niečo. Znova som si rukou pohladila udreté miesto. Sakra, je to akoby celá večnosť. Ale, cesty autobusom som mala vždy rada. Len keby dal šofér hlasnejšie rádio. Toto je dobrá pieseň..
To, že matka zvykla v noci plakávať som si ako dieťa neuvedomovala. Teda, áno, uvedomovala, no vedela som, že za ňou proste ísť nemám. Vedela som, čo mám robiť- tváriť sa akoby nič a už vôbec nie trápiť ju hlúpymi otázkami, na ktoré som aj tak odpovede nikdy nedostala. A otec? Vídavala som ho málo. Stále pracoval- musí uživiť rodinu. Matka sa starala o Lucku, on zarábal. A nebolo to málo. Mal (a stále má) svoju vlastnú firmu- niečo okolo elektroniky. Často chodieva pracovne do Rakúska. Keď príde domov, ide zvyčajne do postele, aby sa vyspal. No z času načas zájde do mojej izby a dlho do noci sa rozprávame. O tom, ako bolo v Rakúsku. Kupuje nám tam darčeky- nejaké drobnosti. Lucka sa na ne zvykne veľmi tešiť.
Svojho otca mám rada. Povahou som však vraj po matke. Pri mne nikdy neviete, či sa práve nezačnem smiať, alebo plakať. Či ma nejaká drobnosť totálne nevytočí, alebo si ju nebudem všímať. Moje reakcie sú jednoducho nepredvídateľné, rovnako ako moja nálada. Zdedila som po nej ešte niečo. V tomto je ona typickým príkladom barana- ide si tvrdohlavo za svojím a keď raz niečo povie, už to nevezme späť. Našťastie, nie som cieľavedomá ako ona. Ona nehľadí na iných, len na seba. No jej odmeranosť ma naučila jedno- čo naozaj chcem, dosiahnem.
Už od malička som veci príliš prežívala. Všetko vnímam a často až dosť precítene. Ako môj tatinko v mladosti. Aspoň niečo mám aj od neho (teda, ešte okrem tej zvláštnej farby očí). Čím je starší, tým sa stal rozumnejším. A na pocity dáva menej, ako na rozum. Niekedy to nie je na škodu, uznávam. Niekedy..
No, moja rodina bola a je pre mňa záhadou. Navonok je všetko krásne.. navonok. Predsa nie je normálne, že zo svojej vlastnej rodiny ste za tak dlhý čas videli jedine tých, s ktorými žijete. Veď Slovensko je strašne malé. Myslela som si, že po niekoľkých rokoch sa na tie udalosti zabudlo. Ani po 4 rokoch. Nič. Tetu som nevidela ani na Vianoce či Veľkú noc, cez prázdniny vonkoncom nie. „A čo tak im zavolať? Teta Ivka má dnes narodeniny.“ „Nevolala ona nám, nebudeme mi jej, počuješ? Žiadne také, telefonáty, návštevy, listy.“ „Veď vieme, kde bývajú,“ namietala som kedysi, „a máme na nich aj kontakt. Je tomu už dlho, čo..“ „Nech ťa to ani nenapadne. Spravíš to raz a dostaneš domáce väzenie. Do osemnástich. Dúfam, že si mi rozumela.“ Bola neoblomná. Dokonca raz- naposledy, keď som spomenula tetine meno povedala čosi, čo som v živote nečakala: „Kto je teta Ivka? Ja sestru nemám.“ Odvtedy som sa jej nikdy viac nepýtala. Už naozaj.
Voľný čas? Robíte si srandu? Bola som piatačka, keď sestrička oslavovala druhé narodeniny. Nasledujúcich päť rokov som sa o ňu starala spoločne s mamou. Cez deň som bola v škole, no od tretej hodiny poobede som jej musela venovať všetok čas, čo mi ostal. Von som chodievala jedine s ňou na prechádzky. Kamošky som radšej nevolala a ďalej ako ulicu, dve od nášho paneláku sme nechodievali. Večer som ju uložila do postele a potom som sa unavená dokopávala do učenia. Mama pracovala na poobedné zmeny, dohodla sa tak so zamestnávateľom. Pracuje ako kuchárka v jednej reštaurácii. Škoda, že ma zatiaľ nenaučila poriadne variť.. ale tak, hladom nezomriem.
Vždy som snívala o tom, že bude zo mňa futbalistka. Edgar Davids, toho Holanďana zbožňujem, napriek všetkému, čo sa o ňom popísalo (veď viete, doping a podobne v Juventuse..). keby to však išlo. Nemám však na to, žiaľ, žiadny predpoklad a ani čas. Som, no, povedzme.. nie najchudšia. Viem si predstaviť, čo by šport spravil s mojimi kĺbmi.. brrr.. a nejak obzvlášť silná a odolná tiež nie som. No aspoň na telesnej, keď hráme futbal, sa vybláznim. Ono mi to ide, len hrať súťaž a podobne, na to skutočne nie som. A s o osem rokov mladšou sestrou už vôbec nie.
„Voľné?“ Prikývla som. Vedľa mňa sa posadil mladý chalan, celkom zlatý. Trošku som znervóznela, nachvíľu. No keď som sa naňho zadívala, nedokázala som to ovládnuť. Proste som sa musela začať smiať. A nie len v duchu, ale i nahlas. Nešlo to inak. Dotyčný nejakú dobu nechápal. A popravde, obávala som sa toho, že čoskoro pochopí. Síce si celý autobus na čele s ním myslel, že mi jeblo, no on si neodsadol. A tie spomienky za to stáli.
S kamarátkou som bola v čajovni. A tie blbosti, čo sme postvárali. Rozliaty čaj- ale ten bol ozaj hnusný ( a zas, nerozlialo sa ho veľa, fakt len kúsok)..rozsypané chipsy.. jaaj a najlepšia bola Lenka- sypala si cukor z cukorničky do úst a ten šuško sa na ňu díval. Jeeemi, sme odtiaľ leteli ako to len išlo rýchlo. Trvalo asi rok, kým som tam šla znova. No on si na mňa pamätal. Vždy som chodila po cukor ja. Čo už, sedávala som na kraji.. len v autobuse som bola pri okne. A on sedel vedľa mňa. Keď záchvat smiechu konečne prešiel, chalan sa na mňa otočil a nahnevane povedal: „Cukor cukor, že?“ Pochopil. A začal sa smiať aj on. Mimochodom, volá sa Ondro. Ale to nie je dôležité.
Hovorila som, že neviem variť? No, okolnosti ma za posledný rok-dva prinútili naučiť sa ako- tak aj to. O Lucku sa starala pestúnka (áno, mohli sme si ju dovoliť- ockovi sa vo firme dosť zadarilo) a medzičasom matka kúpila tú reštauráciu, v ktorej pracovala. A do kuchyne nútila chodiť i mňa. Ukazovala mi čo a ako, učila som sa naspamäť recepty od výmyslu sveta. Spočiatku som jej pri varení pomáhala, aj keď ona pomoc nepotrebovala. O pár mesiacov som bola nútená spoľahnúť sa sama na seba. Bola v kuchyni, áno, ako dozor. Kontrolovala, či mi to ide a zasiahla fakt málokedy. Zväčša iba poradila, čo by bolo lepšie. Všimla som si, že jej býva občas zle. Niečo ju určite bolelo, no ako ju poznám, odpovede by som sa nedočkala. Medzi časom som vyšla základnú školu.
Prvý rok na strednej skončil. Nejakým zázrakom som sa dostala na gymnázium u nás v Žiline. Skutočne zázrakom. Ale som rada, že tam nevynikám. Kockou som nikdy byť nechcela. Vlastne, ja ani neviem, čím chcem byť. No jo, preto som tam, kde som.. Ale matke sa priťažilo. Počas tohto roka už do práce takmer nechodila. Zato ja som sa v kuchyni obracala ako nikdy. K tomu škola. Nevedela som, čo skôr. Čakala som, kedy príde leto, aby som si konečne oddýchla. No mama, naozaj ma trápila. Vraj jej nič nie je. No to iste! Keď som sa pýtala otca, nechcel mi povedať. Ale došlo mi, je chorá. Niečo jej skutočne je. Niečo vážne.
„Mirka?“ Do mojej izby vošla sestra. „Moja, nemala by si už spať?“ povedala som prísne a otočila sa k nej. „Mala, ale.. pozri, čo som našla. Nevieš, čo to znamená?“ Zažala som lampu a Lucka mi podala akýsi zošit. Lekársky. Matkina zdravotná karta. „To patrí mame. Kde si to našla?“ „Rodičia. Po.. pohádali sa. A.. mamička to s plačom hodila ku košu a..“ „To je dobré, neboj sa,“ prerušila som ju a silno objala, „už sa nebudú hádať. Počuješ? Už nebudú. Ja jej to ráno vrátim. Ale teraz už choď spať, dobre?“ Dala som jej pusu na čelo a zaželala dobrú noc.
„Prečo si mi nič nepovedala? Prečo?“ „Chcela som..“ Papiere tresli o stôl. „Tak si aj mala! To je vážne! Čo si myslíš, že to budeš pred nami tajiť až do smrti?“ „Prepáč, mami, to som nechcela.“ Neodpovedala. Sedela na stoličke a hlavu si zakryla do dlaní. „Ako.. ako dlho?“ Opýtala som sa po chvíli. „Čo ako dlho- ako dlho o tom viem? Či koľko mi ešte ostáva?“ Teraz som neodpovedala zas ja. Až teraz som si poriadne uvedomila, o čo ide. „Viem to už niekoľko mesiacov,“ prehovorila potichu. „Začalo to pomaly, no za posledné dva týždne sa môj stav oveľa zhoršil. Iste si si všimla,“ spravila na mňa divnú grimasu. Zahryzla som si radšej do jazyka. Prvýkrát som ju chcela nechať niečo poriadne dokončiť. „Lucka o tom.. nechcem, aby o tom vedela. Ja viem, tak či tak to zistí, ale je ešte malá. Pochybujem, že to pochopí. Či pochopí, že jej mamička umiera.“ „Nehovor tak, prosím..“ Nevyšlo mi to ani tento krát. „Hovorím len pravdu. Na moju chorobu nepoznajú liek. Nik ho nepozná,“ odmlčala sa a zahľadela bokom. „Preto som na teba tak naliehala, aby si sa naučila variť. Reštauráciu zdedíš ty, len čo budeš mať osemnásť. Variť tam však naďalej môžeš, ak chceš. Otec proti tomu nebude mať určite nič.“ „Ako dlho.. dokedy..“ Nedokázala som to povedať. Tá otázka bolela rovnako ako odpoveď. „Je to so mnou vážnejšie, ako to vyzerá..“ „Dokedy?“ „Rok. Možno rok a pol.. ale o tom lekári pochybujú.“ Vo dverách stála Lucka.
Prišlo leto. Tak som sa naň tešila a nič z toho. Matke sa zle kráčalo, strašne ju bolel chrbát, problémy so zrakom.. príznaky pribúdali obrovskou rýchlosťou.
Už to je niečo vyše desať rokov, pomaly jedenásť, čo sme ich nevideli. Starých rodičov z Martina, ani tetu Ivku s ujom a Andrejom, pomyslela som si. Neverím, že ani po toľkých rokoch ich ten spor neprešiel. Nechce sa mi veriť, že nevraživosť v našej „rodine“ neprejde ani keď moja matka umiera. Veď Ivka je jej sestra. A Aďko, bože, jeho som nevidela.. už by som ho asi ani nespoznala. Chýba mi, ako veľmi som ho mala rada. Môj jediný bratranec. Lucka ani nevie, že existuje. A on o Lucke, tipujem, tiež nemá ani poňatia. Musím zistiť, čo sa stalo. Zistiť a.. udobriť ich. Myslím.. určite viem, že mama by ju znovu rada uvidela. Už ju to predsa muselo prestať baviť a jedine jej pýcha jej bránila zodvihnúť telefón. Len, kurňa, čo sa vtedy stalo?
„Kvôli takej blbosti? Žartuješ?“ Neverila som vlastným ušiam. Rozhádali sa kvôli dedičstvu po starých rodičoch- ktorí ešte, mimochodom, stále žijú. „Nie, nežartujem,“ pokračoval otec. „ A to nie je všetko. Ivana označila tvoju matku za štetku, hlúpu pipku, ktorá so mnou žije len pre peniaze. A že sme sa nezobrali z lásky, ale pre peniaze a tiež pre..“ Zarazil sa v prostriedku vety. „Dokonči to, dočerta!“ „Tiež preto, lebo tvoja matka ťa už čakala.“ Ostala som stáť ako prikovaná. Poďakovala som sa mu, úprimne, bez irónie a posadila som sa na stoličku. Vydýchol si, sťažka. Akoby z neho spadol balvan.
Keď sa koncom mesiaca znova matke priťažilo, že už ani z postele neveľmi vychádzala (z domu už ani nehovorím..), rozhodla som sa konať. Vypýtala som si od otca nejaké peniaze. Dal mi 500Sk a opýtal sa ma, na čo...
„Nepovieš jej nič, však? Verím ti.“ „Neboj sa, budem ticho. Nejako to pred ňou zahrám. Aby sa neprezradilo, kam sa chystáš. Aj ja si želám, aby sa to konečne vyriešilo.“ Povedal a položil si ruku na moju. „Mám 100 korún, čo som si našetrila,“ usmiala som sa, „veď vieš, že prehnane míňam.“ „To ti hádam postačí. Ak pôjde všetko ako má, tak určite. Kedy odchádzaš?“ „Druhého, čo je o dva dni. Zbalím sa pomaly, aby si nič nevšimla. Ani Lucka to nesmie vedieť, má veľké ústa. Ešte väčšie ako ja!“ Smiech, ten sa u nás v poslednej dobe neozýval takmer vôbec. „Drž sa! Dúfam, že ti to vyjde. Každopádne daj vedieť, ako to ide.“ „A ty vymysli nejakú výhovorku, pred mamou.“ „Neboj sa, o to sa postarám. Bež spať. Dobrú.“ „Aj tebe.“
„A čo ideš do Nitry?“ opýtal sa Ondro. „Hm.. Pobehať po meste, nákupy a tak.“ Usmiala som sa. „A ty?“ „Ja tam chodím do školy. Ako dlho budeš? Mohli by sme zbehnúť do nejakej čajovne.“ „Srandičky srandičky, hej?“ Zasmiali sme sa. „Počuj, nevieš v meste o nejakom lacnejšom ubytku? Tak na jednu noc asi. V Nitre sa až tak nevyznám. Vlastne, vôbec nevyznám.“ „Ale jasné, niečo pozrieme. Keby nie, mám tam byt. Síce malý, ale mala by si kde spať.“ „Jeeej, si zlatý,“ usmiala som sa. „Ďakujem ti moc moc, no nechcem ti byť naobtiaž.“ „Ale kde, pokecáme, v pohode. Žiadne naobtiaž. A ešte si mi dlžná čo to vysvetľovania ohľadom tej čajovne..“ „A jeeej,nooo..,“ začervenala som sa. „Však bude času, budeee.“
Vystúpili sme z autobusu. Oňko sa ponúkol, že sa môžem ísť rovno zložiť k nemu. Nedal sa presvedčiť a tak sme išli. Potom sme sa prešli po meste, ukázal mi čo kde a ako- pár záchytných bodov, boli sme sa aj niekde najesť, až prišiel večer. Povedala som mu, že sa mám s niekým stretnúť. Že dobre- aj on ide von s kamošmi. V ruke držím mobil a prezerám si zoznam . Ktovie, či si Aďko zmenil číslo..
BACKGROUNDIK K POSTAVICKE, Z KTOREJ SA NESKOR STAL UPIIIIR..JEDEN Z NAJ MOJICH LARPOV, SERIOZNE A MIRKA MI CHYBA..
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
inak aj moja mama je so sestrou(cize mojou tetou)pohaadane a zakazuje mi mama o nej vraviet..ale az na to,ze moja mama na to dovod má,i ked niekedy velmi prehaana..
avsak nepochopila som ten uplny zaver napisany Caps Lock-om .. ale asi som ani nemusela pochopit..zaklad som vsak pochopila dobre