Sedela som pri ohníku, pozorovala jeho plamene (či skôr pečenú zajačinu?), keď som začula známe kroky. „Neostalo tam nič, všetko je zničené.. Zatiaľ si musíme vystačiť s tým, čo máme.“ Posadil sa vedľa mňa a ja som nedokázala potlačiť nutkanie pritúliť sa k nemu. Veď on je to jediné, čo mi ostalo!
V tú noc sa mi nesnívalo vôbec nič, vôbec.. akoby mi niečo bránilo spomienkam na detstvo. Na naše detstvo. Mal 3 roky, keď mu umrela matka. Netrvalo dlho a jeho otec, náš otec, si našiel novú družku.. a v maličkej osade v tom prekliatom kraji Moriel, sa prvýkrát ozval môj plač..
Aké šťastie majú deti takých obyčajných sedliakov- hrávajú sa na lúke, spievajú si.. kým neprídu do veku, kedy sú schopní chopiť sa práce. V časoch, kedy ja som ešte ani nevnímala, čo sa poriadne deje, on.. otec ho poctivo, už odmala, učil. Keď ho v desiatich zobral len tak na lov, na prvý lov, bol moc sklamaný, keď sa vrátil s prázdnymi rukami. No otec bol naňho aj tak hrdý. A že nebolo čo jesť? Ha! Vždy sa niečo nájde. Keď už nie v lese, minimálne v nejakej osade neďaleko..
Ako som bohu ďakovala, že som ostala práve s ním. Myšlienky na miesta, kde som vyrastala, navždy zničené požiarom, sa takto aspoň občas stávali viac znesiteľnými. Neviem, ako to vníma on. Doteraz sme sa o tom nikdy nerozprávali.. ak mu to chýba, nedá na sebe nič poznať. Stále si zachováva tvár „veľkého statočného bráška“, ktorý sa o mňa musí postarať. I keď.. je otázne, či dozor vôbec potrebujem. Ak je pre vás každý deň niečím novým s kopou nástrah, s ktorými sa jednoducho musíte vysporiadať (pokiaľ chcete prežiť), nemáte na výber.. A ja prežiť chcem. Napriek všetkému svoj život milujem a spolu s ním sú to pre mňa dve najcennejšie veci. Nie, bez neho by som bola stratená.. Ale pobiť sa viem aj sama!
Po tom, čo sme si zo zničenej osady pobrali, čo sa dalo, ostali sme žiť v lese. Tí, čo tam kedysi žili s nami sú na tom podobne. Alebo pomreli.. Keď raz zistím, kto za to všetko môže, DRAHO za to zaplatí!! Dovtedy si to odtrpia iní..
Uloviť si niečo pod zub? Nie je problém. Poobzerať sa po nejakej známej rastlinke, ktorá by horúcej vode dala tú správnu chuť a vôňu nie je tiež nič ťažké.. ale treba aj z niečoho žiť! A za to, že domy a dediny, preplnené užitočnými vecami a hlavne jedlom, sú tak blízko JA nemôžem.. a potom, prečo by tých HAJZLOV nechala žiť v pokoji, keď mňa o to pripravili?? NENÁVIDÍM ich za to! Všetkých!! Kvôli nim nemám nič!! A ten pocit, keď sa vrhnutá dýka zaborí do niekoho hrudi.. alebo hlava padajúca po seknutí meča.. Áno, často kradneme, či lúpime v domoch, osadách.. a tiež nie je výnimkou, ak za mnou.. za nami ostane krvavá spúšť.
V krčme bolo ako vždy rušno. Už sme mali ako- takú povesť, a tak keď sme vošli, hneď sa uvoľnili zo dva stoly. „Popýtam sa krčmára, čo je nového.“ Len som mykla plecami a sadla si. Pri dodatku, že donesie aj pivo, sa mi úsmev o čosi rozjasnil. „Nebuď dlho, smädná som.“ Štipľavý cigaretový dym sa niesol po celej miestnosti. Po pár minútach sa vrátil i so žltkastým nápojom. Len čo som odchlipla, tresla som päsťou o stôl a vypľula som ho späť. „To je čo za žbrndu?! Fuj!“ „Nekrič, prosím ťa. Vynadať hostinskému môžeš až keď zistíme nejaké novinky.“ „Vynadať? Rovno mu jednu uvalím!! 5 meďákov za toto?? Môže byť rád, že sme mu to tu rovno nevybil..“ „Nebuď ako malá. Kľud..“ Rozliate pivo sa už vpíjalo do starého dreveného stola, no on si len pokojne odpil zo svojho. Dobre vie, ako tú vetu neznášam. Ani sa na mňa nepozrel. Za to pohľadov zvedavých ochlastov bolo na mne až až. „Čo čumíte? Nemáte lepšie na práci, ha?!“ „Ženská nepodarená, nerozkrikuj sa tu!“ ozval sa niektorý z nich, „ mala by si byť doma za hrncami, tam je tvoje miesto.“ „Nien, nepotrebujeme problémy. Dnes nie..“ Vytrhla som sa spod bratovho zovretia a vrhla sa smerom, odkiaľ prišli tie slová. Snažil sa ma zastaviť, no rýchlo si uvedomil, že pre tentokrát je to márne. Tých pár jedincov, ktorým alkohol dodal odvahu, sme poriešili na môj vkus až prirýchlo. Jeden sa na mňa vrhol s dýkou. Koordinácia mu však robila značné problémy, a tak som si ju požičala. Taká dýka je užitočná vec.
„Konečne na čerstvom vzduchu,“ nadhodila som, len čo sme odtiaľ vyšli a vytiahla teraz už moju dýku, „pekná, nie?“ „Ukáž? Ale hej.“ Schmatol mi ju a zastrčil si ju za opasok. „Héééééj, tá je moja!“ „Pôjdeme za Tiberonom.“ „Čo? Vráť mi ju a nezahováraj!“ „Hľadá bojovníkov.“ „Čo mňa je po nich?“ a natiahla som sa za ním.. teda, skôr za ňou. „Noo, myslím, že sa nám ujde nejaká odmena,“ šibalsky sa usmial a vyčkal si, ako zareagujem. „Odmena hovoríš?“ Hneď sa ľahšie zaspávalo..
TAK TOTO JE ZAS BACKGROUND K POSTAVICKE NA LARPe Moriel 2..S BUGYM AKO BRASKOM SA HRALO SKVELE ;o) DIKY DIIIKY ESTE RAZ ZA HRU!
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
922mimqa
25. 2.febuára 2009 12:30
mile....
Napíš svoj komentár