„Nuž, čo máš na srdci?“ Opýtal sa, keď som mu priniesla hrnček s čajom a usadila sa vedľa neho. Na srdci. Znie to ako klišé. Sedeli sme v obývačke na gauči. Byt veľký nemám, no v Bystrici si nejaký nájsť je úspech. Výbava je skromná- veď som tu ešte len krátko. Jediné svetlo, ktoré ožarovalo miestnosť, bola neveľká lampička na stolíku v rohu. „Môžem pekne poporiadku? Lebo, nerada by som vás zbytočne obťažovala..“ „Začni, kde chceš, mám dosť času.“ Po tichu som sa zasmiala. Sama pre seba.
„Začalo sa to už dávno. Kedysi som ešte žila.. ach, to bolo dávno.. Slnko vtedy svietilo i pre mňa a ja som si myslela, že navždy. Môj hrob však ostal prázdny. Zapadol prachom. Alebo v ňom so západom slnka pochovali niekoho iného.. to skôr. Netvárte sa tak, časom pochopíte. Už čoskoro..“
„Bola som nenávidené dieťa. Sedliacke, navyše. Otec kul tie najkrajšie meče široko- ďaleko..“ Striaslo ma a rukou som si prebehla po ramenách. „Často ma bíjaval. Bolelo to, no čas vás donúti zvyknúť si.“ Zaškerila som sa. „To mi je ľúto. Vy však za to nemôžete.“ „No, asi nie.. Ani ona, mamička, veľa nezmohla. Ani vtedy, keď po nociach chodieval do mojej izby a tam.. nech som sa aj pokúšala uniknúť, vždy tam bol. Je všade, všade okolo. Nedá mi pokoja.“ „Kto? Váš otec?“ „Nie nie.. vlastne, áno. Bol mojím prvým otcom. Biologickým by ste povedali. No skutočný otec bol až Karol Lurdský. Naučil ma toľkým veciam. A neverili by ste, ale tá bolesť nazačiatku za to stála..“ Kňaz s napätím počúval. Ak si o mne dovtedy nemyslel, že som šialená, svoj názor určite postupne menil. Ale mýlil sa. Ja predsa šialená nie som.
„Vďaka nemu som opäť žila s Bohom. Pri ňom a predsa tak ďaleko.. Veríte na spásu? Cestu očistenia, otče?“ „Každý má tu cestu pred sebou. Stačí oľutovať a vykročiť na ňu. Prečo taká otázka?“ „Hm.. ja len že poznám takých, pre ktorých už neexistuje. Možno sa vďaka mne s niekým takým raz zoznámite. Možno..“ Zablyslo mi v očiach. Ani to si nevšimol.
„Kto to bol, ten Karol?“ „Karol ešte stále je,“ na dramaticky dlhej pauze som si dala záležať. „Je to môj Sire.. nie syr, ako olomoucké syrečky, ale Sire.. To nepochopíte. V noci býva chladno a on mi ukázal, ako sa dá zahriať moje studené, prázdne telo. Keď matka zomrela na mor, doma sa to s otcom zhoršilo. Dovoľoval si ešte viac. Už nemal zábrany pred ničím a tiež sa..“ „Krvácate!“ Skríkol a bleskovo oddelil moje nechty od ľavého predlaktia. „Nemusíte mi to opisovať. Vidím, akú bolesť vám to robí.“ „Ale veď to sú najkrajšie chvíle môjho života!“ A okrem toho aj jediné, na ktoré si pamätám, pomyslela som si. „Čože?? Najkrajšie chvíle?“ V miestnosti však vraj nebol nik, okrem nás. Ani nebolo nič počuť- okrem ticha narúšaného len nervóznym, no pravidelným a rýchlym klepkaním prstov o stôl. „Tichšie, otče.. začuje vás.“
„Tak či onak, Boh ma opustil. Stále je tu nádej, že sa to zmení ja viem. Ale na tú cestu nevykročím. Veľa o nej neviem a tiež pochybujem, že by ma chcel k sebe. “ „Ingrid, takto nehovor. Boh má rád každého rovnako. Pokiaľ ty chceš, nádej je vždy.“ „Keci! Viete, ako končia tí z nás, ktorí chcú? Zrána na streche- áno, to je vykúpenie! A nie tvrdnutie na zadkoch v studených laviciach.“ Zasekla som sa. V jeho tvári už bolo badať zhrozenie, no zatiaľ len maličké. Takto sa mi to páči, len tak ďalej.. „Ehm, východ slnka vždy prináša niečo nové a dobré.. a nádej. Len sa mi prieči myšlienka, že aj Boha..“
„Viete, veriaci mi prídu až príliš fanatickí. Oddaní svojej viere, svojmu Bohu.. viete, stane sa im niečo a oni na to ´to nás len Boh skúša, či sme dosť pripravení a pevní vo viere.. je to náš osud´ .. tým si podľa mňa zakrývajú oči pred faktom, že ak aj Boh existuje, zvysoka na nich kašle. A vlastne aj preto im to robím. Nech zistia, kde je ich Boh.“ „O čom to hovoríte?“ „Vydržte, aj k tomu sa dostanem..“
„Povedzte, vyzerám ako bezcitná beštia?“ „Taký nie je nikto.“ „Ešte nepoznáte všetko, čo kráča po zemi.“ „Zhrešila si, vidno to na tebe. Už len to, že si od seba odvrhla Boha, je hriech..“ „On opustil mňa!“ „Dobre, on teba.. no zatiaľ si mi všetko nepovedala. Stále ťa čosi tlačí.. Nie je tak?“ „Ale otče! Kto vraví, že mi je to na príťaž? Ani oni sa nesťažovali.. vlastne, nemali ani možnosť. Niektorí už dávno nie sú medzi nami.“ Vybuchla som smiechom, no vzápätí som stíchla. „Pššššššt, musíme byť ticho. Je tu! Zas.. neprezraďte ma, prosím.“
Neviem, či mi to uveril a či nie, no je to tak. Keď som spomenula satie krvi, prežehnal sa. Minimálne v duchu. Nedívala som sa naňho. A čo je na tom, že najväčšie potešenie mi robí, keď sa môžem napiť z krvi niekoho veriaceho? Ukázať tým hlupákom, že Boh je nikto a že žili v klame. A nechať ich tak, napospas osudu. Áno, rada tvorím z pobožných caitiffov. Či už sú to lovci, ktorí náš druh zabíjajú, kňazi, kapláni, žiaci na teologických školách alebo len obyčajní veriaci smrteľníci.. Občas si nejakého vystriehnem aj 2 mesiace dopredu. Čakám a sledujem ho v bezpečnej vzdialenosti od kostola, no stále na dohľad. Lov milujem. A radosť, keď sa mi podarí Prijať dokonca lovca upírov a potom ho nechám žiť v tom trápení.. Si to predstavte, bojuje proti nám, loví nás celý život a nie je nič na svete, čo nenávidí viac, ako práve nás.. až kým sa nestane niekým, ako sme my. Inak.. chcela by som vedieť, čo mu pri týchto slovách išlo hlavou. Myslím, že o predchádzajúcich slovách o beštii začal pochybovať..
Keď som sa konečne prestala chúliť v kúte kresla a jediný pohyb, ktorý som vykonávala, bolo klopkanie prstami, pokračoval. „Ingrid.. Ingrid, vnímate ma? Potrebujete pomoc.“ „Boha už nie?“ „Aj jeho, no aj odbornú. Pôjdem si do kuchyne zavolať. Ak vám to..“ „Môžeteee, samozrejme. Je hneď oproti.“ A ukázala som prstom na dvere, alebo skôr dieru v stene, ktorá značila prechod medzi kuchyňou a obývačkou..
Kňaz rozrušene vtrhol do tmavej miestnosti a vytiahol mobil. Nevšimol si, že klopkanie mojich prstov o drevený stôl už stíchlo. Prešla som tam, no nevidel ma- on nemal šancu. Ešte nestlačil ani „vytočiť“, keď sa mu moje zuby zahryzli do krku. V hlave som rozmýšľala, že z neho spravím jedného z nás. Chvíľku som sa s tou myšlienkou skutočne zahrávala, no prvýkrát vo mne vyhral ten kúsok ľudskosti, čo mi ostal. Nevysala som ho celého, len niečo, na ukojenie hladu. Vzala som nôž a podrezala ho presne na miestach, kde boli odtlačky mojich zúbkov. Ešte v ten večer som ho zakopala za mestom v miestach, kde kedysi dávno býval cintorín. Dnes to je len malý kúsok trávi pri lese. Nezdržala som sa však na tom mieste dlho. On bol totiž za mnou, cítila som ho. Otcova vôňa je všade, kam idem. Ale aj tak je to krásne.. čo? No predsa skutočnosť, že na tom mieste, niečo pred vyše 175 rokmi mal byť môj hrob..
NIE, ZA TUTO POSTAVICKU SOM SI ESTE NEZAHRALA..BACKGROUND V ZALOHE
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
ja som napisala, ja.. v celom blogu su to vsetko moje vytvory O
ono, su take hry, co sa volaju LARPy (zo skratky Live Action Role Play)..noo a toto je background=zivotopis k jednej postave (upirky), ktoru som si chcela raz chcela zahrat..bola to len zalozna postava, takze som sa k nej este nedostala
jednoducho som si vymyslela, koho by som chcela hrat..meno, aka je postava stara, ako na ludi posobi, premyslela som si jej historiu, charakterove crty..a aby to nebol len papier plny nezazivnych faktov, dala som tomu atmosferu
som rada, ze sa lubilo
ono, su take hry, co sa volaju LARPy (zo skratky Live Action Role Play)..noo a toto je background=zivotopis k jednej postave (upirky), ktoru som si chcela raz chcela zahrat..bola to len zalozna postava, takze som sa k nej este nedostala
jednoducho som si vymyslela, koho by som chcela hrat..meno, aka je postava stara, ako na ludi posobi, premyslela som si jej historiu, charakterove crty..a aby to nebol len papier plny nezazivnych faktov, dala som tomu atmosferu
som rada, ze sa lubilo
Napíš svoj komentár
.to odkial je??..to si ty napisala, ci?!..:p