Nietzsche: Vianoce

psychologicko-filozofická poviedka

„Rolničky, Rolničky“ – ozývalo sa z každej brány, z každého obchodu, v ktorých obchodníci sa snažili čo najviac zarobiť na svojich zákazníkoch. Táto pieseň, ktorá do omrzenia sa omieľala najmä v supermarketoch či hypermarketoch naznačovala, že sa tu blížia Vianoce. Vianoce, najkrajší sviatok roka.

Tomáš, sedemnásťročný chalan, sa prechádzal po meste s rukami vo vreckách. Potuloval sa bezcieľne ulicami mesta a pozoroval, ako je celé mesto vyzdobené rôznymi vianočnými ozdobami. „Rolničky, Rolničky“ – túto pieseň už počul x – krát, veď napokon sa ozývala z každého obchodu a opakovalo sa to každý rok. Z výkladov sa na neho škerili samí Santa Klausovia. Zabŕdol pohľadom do jedného výkladu, kde stál malý spievajúci vianočný stromček a okolo neho bolo plno darčekov, zabalených do všakovakých a rôznofarebných obalov; zablúdil pohľadom do druhého výkladu – tam boli zase lákavé ponuky na nákup hypervýhodne zľavneného tovaru. Pomaly odvrátil oči od výkladov a pustil sa po chodníku, smerom k nákupnému stredisku. Jeho chôdza pripomínala chôdzu starého nevládneho muža, ktorý sa o palici, šuchotavo, horko-ťažko pohyboval. Tomáš ani nestačil vnímať tie davy ľudí, ktorí sa okolo neho mihali. On sám bol, akoby v inom svete, pohrúžený do svojich myšlienok, akoby nekráčal s dobou, s rytmom tohto sveta, s ktorým už nemohol držať krok. Naozaj nevládal vnímať ten chaos okolo seba. Žil vo svojom vlastnom svete – svete, ktorý bol preňho alfou a omegou; svetom, kde sa nenachádza žiadna pretvárka a pokrytectvo; svet, ktorému rozumel iba on sám; bolo to miesto, kde nachádzal pokoj pre svoju ubolenú dušu. Nepoznal v ňom zhon, lož a klamstvo, zlomyseľnosť aj úbohosť reality. Bol to len jeho jednoduchý a vysnívaný svet. Kráčajúc ulicou, nevnímal nikoho; tie upachtené postavy ľudí, ženúce sa za leskom vecí, darčekmi; videl ich ako tiene, rozplývajúce sa v mihotavom lesku svetiel, ktoré ich obklopovali.

„Sním či bdiem?“ – pýtal sa sám seba. Hlas sa mu rozliehal v pustých útrobách jeho duše. Oči hľadeli na cestu, po ktorej išiel, ale nič nevideli. Videli len to, čo chceli – jeho svet.
„Hľa, prichádzajú Vianoce. A čo? Vari sa už všetci ľudia zbláznili? Veď hovorí sa, že Vianoce sú najkrajším sviatkom roka, každý by mal byť šťastný, najmä keď je so svojimi blízkymi či priateľmi. Len ja som tu sám. Sám a opustený. Cítim sa ako odkopnutý a pritom najhoršie je, keď človek práve na Vianoce ostáva sám – bez rodiny a priateľov. Nikto mi nerozumie, nikto nechce chápať moje názory. Keď práve teraz, na tieto sviatky sa chcem porozprávať, keď sa chcem vyžalovať a povedať to, čo ma trápi, tak všetci sa len niekam ponáhľajú. Keď sa ich spýtam, že kam, tak to nevedia. Proste náhlia sa. A na teba človeče nemajú čas. Každý sa cez Vianoce pretvaruje, aký je rád, ako úlisne sa rozpráva s inými ľuďmi, ako je rád, že ich vidí, ale najradšej by ich poslal prinajmenšom do riti. Ale sú Vianoce, tak sa kontroluje. Veru, Vianoce považujem za najpokryteckejšie sviatky roka. Toľko pretvárok, pokrytectva a falše tu nevidieť po celý rok. Každý sa len usmieva, ale najradšej by bol, aby tie sviatky už skončili. Bohatí podnikatelia sa predbiehajú s rôznymi charitatívnými akciami; kto dá viac na charitu, milo sa usmievajú, len aby zakryli svoju nenásytnosť a chamtivosť. Akí sú vraj pozorní a milí, a pritom len čo Vianoce skončia, tak sa všetko vráti do starých koľají.“

Znovu sa zadíval do jedného z výkladov, kde ho opäť lákali veľké super výhodné zľavy. „Už len nimi sa dám nachytať,“ pomyslel si. „Nakúpi sa množstvo darčekov a potom polovica z nich skončí v odpadkovom koši. A toľko obžerstva, ľudia sa napchávajú, ako keby už nemali nikdy jesť a potom sa čudujú, že sa niekedy nezmestia do dverí, že oblečenie, ktoré kúpia, je im malé.“

Pomalým krokom kráčal ďalej. Jeho modré oči len tupo hľadeli pred seba. V hlave mu vírili myšlienky, rozličné otázky, na ktoré si nedokázal sám odpovedať. Minul žobráka, ktorý za ním márne naťahoval ruky so slovami: „Mladý muž, dajte mi desať korún na polievku“. Tie drobné by mu iste poslúžili na nejaký chľast. „Ako je tu všetko vysvietené a vyzdobené, len to čo by malo byť, to čaro Vianoc, čo predstavuje určitý zmysluplný obsah tu nie je. Je to tu prázdne a vyprahnuté, bez akéhokoľvek ducha. Najneradšej so všetkých sviatkov mám práve Vianoce. Vianoce, fuj to slovo, tak odporne mi znie. Ako len nenávidím to slovo. Prečo? Žeby Vianoce boli symbolom pokrytectva, ktoré tak veľmi neznášam? Cítim, že už celé to ovzdušie je tým nasiaknuté, dýcham to a znečisťujem si pľúca. Ach, ako ich len neznášam; ani nie preto, čo by mali symbolizovať, ale preto, čo sa z nich vykľulo – bezduchá honba za hmotnými vecami. Ten hanebný pach komercializácie, ktorého hlavným zmyslom je vyťažiť čo najväčší zisk, sa stal akýmsi hlavným mottom Vianoc. Toto nie sú sviatky pokoja a mieru, ale sviatky zhonu a stresu. Tí ľudia musia mať veru dobré nervy, keď to všetko vydržia.. Ja by som už bol dávno skolaboval, nebodaj dostal infarkt. Infarkt? V mojom mladom veku? Aj to sa stáva. Ach, ako to tu všetko nenávidím.“

Tieto myšlienky mu vírili v hlave počas jeho prechádzky k nákupnému stredisku. Pomaly predýchaval vzduch, ktorý mu poriadne sa zarezávajúc a spôsobujúc bolesť, vnikal do pľúc. Začal fúkať ostrý, studený vietor. Musel sa poriadne namáhať, aby prekonal poryvy vetra. Neďaleko bola železničná stanica. Pomaličky, odolávajúc vetru, sa blížil k nej.

„Ten prekliaty vietor, človek ani dýchať nemôže. Ešte aj on mi musí spôsobovať problémy. Ako keby som ich nemal dosť. Moja rodina, priatelia, nikto ma nechápe, ešte ani to dievča, ktorému by som sa mohol vyžalovať a zdôveriť sa so svojimi problémami, ktoré by ma mohlo podržať, tak ani to nemám. Cítim sa celkom opustený a sám. Sám uprostred tejto džungle, prenasledovaný svorkou vlkov. Aj keď som samotár a bývam najradšej sám, predsa som rád, keď mám niekoho, kto by mi rozumel a chápal ma; dievča, ktoré by mi bolo oporou. Mať tak niekoho rád – to je zmysel môjho života. Lenže som sám. Nemám na tomto svete čo robiť. Čo môže byť najväčším šťastím pre človeka? Iní by povedali, že zdravie, láska, peniaze... Ja však vravím, že najväčším šťastím pre človeka je nikdy sa nenarodiť a ak už aj, tak rýchlo zomrieť. A vôbec? Čo by ľudia hovorili, keby sa mi teraz niečo stalo? Keby som napríklad zomrel. Keby som spáchal povedzme samovraždu. Povedali by: „Aha chudáčik, nedožil sa ani Vianoc. Musel odísť z tohto sveta práve na Vianoce?“ Po meste by sa písalo, že prečo práve na Vianoce, prečo práve na ten najkrajší deň roka? Keby to bolo v obyčajný deň, tak by sa o tom až tak veľmi nehovorilo. A zrazu by sa hľadal vinník. Kto je vinný, že si v takýto krásny deň či sviatok siahne na život? Naozaj, kto je vinný? Predsa spoločnosť. Koľkí ľudia spáchali na Vianoce samovraždu? Koľkých dohnala k tomu spoločnosť, svojou ľahostajnosťou, nevšímavosťou a egoizmom?

Koľkých? Áno, najmä spoločnosť je vinná. A kto robí spoločnosť takou aká je? Kto, no politici. Áno, politici. Akí sú politici, taká je aj spoločnosť. Lenže, kto ich volí, predsa ľudia. A ľudia vyberajú ľudí, teda politikov. A hovorí sa, že aká je spoločnosť, takých má aj politikov. Môžu si však spomedzi politikov vyberať? Nie, len tých môžu voliť, ktorí sa im ponúkajú. A do politiky sa všetci nehrnú, lebo politika je svinstvo. Idú tam len tí, ktorí sa chcú poriadne nabaliť, česť výnimkám. Vraj tam chodia slúžiť pre blaho občanov, to veru vidíme. Slúžia pre blaho, ale iba ak pre svoje. A tých slušných politikov je tam ako šafranu. Áno, je to ako ten gordický uzol, ktorý treba pretnúť. Lež, kto to urobí?“

Takto dumajúc Tomáš kráčal ďalej. V jeho mysli sa mu vynárali ďalšie možné súvislosti spojené s Vianocami. „Kam tento svet speje?“ – pýtal sa v duchu. Zrazu uvidel, že pred ním sa vynorilo čosi obrovské, oči mu oslepilo svetlo. Začul škripot bŕzd, to bol zvuk, ktorý počul posledný krát v živote. S rozšírenými zreničkami uvidel, ako si pre neho prichádza smrť – vlak. Hlavou mu prebehol v krátkosti celý jeho život. Všetko, čo stihol za svoj krátky život prežiť. A potom už len tma. Kolesá vlaku porozhadzovali jeho telo naokolo. Zomrel zaťažený myšlienkami na súžitie ľudí v spoločnosti, v ktorej si on nenašiel svoje miesto, keď ho spoločnosť odvrhla. Tak sa pre neho tragicky skončili najkrajšie sviatky roka – Vianoce.

Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Vianoce

Komenty k blogu

Horúce!