Spomenula som si na to práve dnes, keď už mamka nie je s nami, ja tu stojím v náručí s mimčom mojej najstaršej sestry – malou Paulínkou a vo mne sa miešajú pocity šťastia z narodenia nového človiečika do rodiny a zároveň sa mi chce plakať keď si pomyslím na to, že len pred pár dňami som pochovala jedného z najdôležitejších ľudí v mojom živote. Človeka, ktorý mi dal ten najcennejší dar - život.
Mamina frázu, že všetko sa nám vráti na vlastných deťoch nevravievala odjakživa. Boli časy, keď nám veci siahodlho vysvetľovala. Boli aj tie, keď nám rozprávala rozprávky, ktorých hrdinovia sa na nás so sestrou stráášne podobali. Potom prišli tie, počas ktorých nám „kázala“ ako vyštudovaný kňaz.
Vtedy sme si priali radšej dostať pár po zadku, lebo by to trvalo kratšie. Vedela to, a s o to väčšou chuťou a zadosťučinením svoje prednášky o tom ako sa máme a ako sa nemáme správať predlžovala.
Naša mama je skvelá. Teda bola. Naozaj, vždy bola ako hotová veštica.
Svoje veštecké schopnosti si však budovala postupne tým ako sme rástli: Najskôr si trénovala intuíciu - vždy presne vedela, čo chceme. A vždy nám v tom stihla včas zabrániť. My s Nikolou sme nikdy neboli neviniatka, skôr naopak. Učili sme sa rýchlo, veľmi rýchlo a najmä to čomu sme sa mali vyhýbať. A tak jej intuičné cvičenia čoskoro prestali postačovať a mať zmysel.
Stíhala už len hasiť a zachraňovať. Doslova.
Napríklad taký odpadkový kôš v deckej izbe.
No čo, skúšali sme, či horia papiere rozličných farieb rôznofarebne. Odpoveď je:"Nie nehoria!" Dokonca aj smrdia úplne rovnako. Mysleli sme si, že sú len pokazené a tak sme skúsili ďalšiu várku a zas nič. S Nikolou sme si mysleli, že keď ich v tom koši privrieme hrncom tak ohník zhasne. No nezhasol. Namiesto toho obhorel hrnec aj kôš a odniesol si to aj koberec v deckej izbe, za čo sme si vyslúžili od mamky „pochvalu“ v podobe ďalšej dlhej kázne a navyše „vôňa táboráku“ prilákala aj našu susedu. Tá chcela, ktovieprečo, volať hasičov. Ten zážitok nám však mama nedopriala. Bohužiaľ - Zvládla to vlastnoručne.
Nasledovalo podávanie prvej pomoci- tak v tom je vďaka nám fakt profesionálka. Dennodenne liečiť rozbité kolená, vybité zuby, obité lakte a modriny na zadku nedokáže len tak hocikto. Čoskoro sme však zistili, že žiadne kvapky ani lieky nepomôžu tak, ako pusa a objatie od mamky.
A tak sme s Nikou rástli a objavovali svet. Overovali v praxi fyzikálne zákony, ľudské možnosti a pevnosť rodičovských nervov. A naozaj boli pevné. Sem tam sa však ich pevnosť naštrbila a rodičom sa šmykla rúčka a predstavte si, vtedy bolo okolo toho veeeľa kriku a samozrejme nechýbali ani slzy. Možno ani nie tak celkom slzy bolesti, ale sklamania z toho že nám prekazili náš plán niečo vyparatiť.
Keď išlo o voloviny, boli sme absolútne zohratá dvojka - sestra a ja. Boli sme proste profesionálkami. Mama si toho s nami užila už ako s malými, a to radšej ani nehovorím o neskorších tínedžerských bitkách kvôli chalanom.
Boli sme maminou záľubou ale aj prácou na plný úväzok - rýchle zásahy, požiarne cvičenia, zoskoky, záchranárske akcie- to všetko bola bežná súčasť jej denného a často aj nočného života.
A čo dnes keď tu už nie je? Môžem s čistým svedomím povedať, že to dokázala a môže byť na seba právom hrdá keď sa na nás pozerá tam zhora. Vychovala so mňa aj s mojej sestry múdre a myslím, že aj v celku zodpovedné mladé dámy a taktiež viedla k zodpovednosti aj ďalšie svoje deti, ktoré si ju už až tak neužijú no ani ona ich.
Už vtedy keď sme boli malé sme ju podozrievali z ovládania nadprirodzených síl. Pre nás s Nikou bola vždy dobrá čarodejnica s anjelskou trpezlivosťou, ktorá má určite niekde isto dobre utajenú vešteckú guľu. Vždy nám pomohla, aj keď sme urobili akokoľvek veľkú hlúposť, stále bola zástancom toho, že nech sa deje čo sa deje stále sme jej deti a nedá si nás za nič na svete. Časom sa tak vycvičila, že jej ju už ani nebolo treba. Začala veštiť len tak - okamžite a bez upozornenia.
„Mladá dáma čo mi povieš k tým cigaretám?“
„Akým mami? Žiadne nemám. Nefajčím.“
„Tým čo máš vo vrecku. Neklam mi Nina, vylož ich na stôl a sadni si. Porozprávame sa.“ Proste sa z nej stala vedma. Vždy vedela všetko a dodnes neviem odkiaľ.
Tvrdila, že sa to volá nejaké rodičovské puto či čo, a že to má každá matka k svojim deťom, a že to pochopíme keď budeme mať vlastné deti.
Teraz keď má moja sestra dcéru, bude mi vedieť vysvetliť čím to vlastne je, že matky dostanú po narodení detí do vienka akýsi darček v podobe „nadprirodzených síl?“, alebo si budem musieť počkať na vlastné kým to pochopím?
** chýbaš mi mami
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
úprimnú sústrasť