„No konečne“, povedala s úľavou dlhovlasá blondína keď zastavili na parkovisku pri škole a začala nervózne klopkať prstami po volante, ako to robievala už od detstva, vždy keď bola netrpezlivá alebo nervózna.
„deje sa niečo?“ ozvala sa mrzuto jej spolujazdkyňa, ktorej očividne začínalo klopkanie liezť na nervy.
„nič“ odsekla ostro .
„tak nič?“ ukradomky na ňu pozrela, „no dobre tak pozývam teba a to tvoje nič na zmrzlinu môže byť?“
„Nehnevaj sa Moni ale nemám chuť“ povedala vyhýbavo, „a navyše deti za chvíľu končia, nechcem meškať“
„Notak Zuzi, deti predsa končia až takmer o hodinu“, nedala sa Monika, „nedaj sa prosím ťa prosiť, vieš čo by dal za to aby sme šli na zmrzlinu malý?“ smutne sa pozrela na sestru, „ vieš, s týmto tu“ rukou si nežne prešla po vypuklom brušku, „s týmto tu sa na dlhé prechádzky proste nezmôžem. Nevládzem“ povedala skleslo a Zuzane prišlo sestry ľúto.
„Tak fajn vystupovať“. Monika na ňu len nechápavo vyvaľovala zelenkavé oči.
„No ide sa na zmrzku mladá pani alebo ste si to rozmyslela?“, zahľadela sa na sestru spýtavým pohľadom s úsmevom na perách a po smútku a zlej nálade zrazu nebolo ani stopy.
O chvíľu už obe kráčali smerom k cukrárni, dúfajúc, že tam nájdu vytúžený tieň, kým deťom skončí vyučovanie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár