Láska vraj prekoná všetky prekážky! Smrť však neoklame ani ona ...

Kristýna. Presne tak znie meno dievčaťa, ktoré mi od základov zmenilo život.

Vďaka nej som spoznal, čo je to láska. Nikdy som tomu slovu nekládol veľkú dôležitosť ba dokonca ani podstatu až do nedávna ,kedy som pochopil čo to slovo vlastne znamená. Dnes môžem s čistým svedomím povedať, že jej láska ma naučila žiť , zmenila mi život.

Bol som štvrták. Namyslený maturant, ktorý chcel mať všetko čo najskôr za sebou a vypadnúť na vysokú, čo som patrične dával najavo svojím drzím správaním. Všetko sa to začalo koncom októbra. Raz ako obyčajne, vlastne bolo to presne 1.4. ten dátum si pamätám akoby to bolo dnes.

Vybrali sme sa so spolužiakmi do triedy odtrpieť si povinných 8 hodín keďže sme nemali na výber. Zazvonilo a do triedy vošla profesorka. Nebola však sama. Za ňou kráčalo nejaké dievča.

Malo súmernú postavu a plavé rovné vlasy. Niečo ma k nej priťahovalo už v prvý moment keď som ju zbadal. A zjavne som nebol jediný. Triedou sa okamžite začalo ozývať popiskovanie chalanov, dokonca aj dievčatá si neznámu zvedavo obzerali. Triedna však všetko razom ukľudnila, priateľsky pohladila dievča po chrbte, nadýchla sa a začala hovoriť:

„Dobré ráno študenti. Ďakujem sadnite si. “ Urobili sme čo chcela a pokračovali v obzeraní si už na pohľad veľmi nervózneho dievčaťa. Trieda naďalej „ticho“ hádala, kto to môže byť. Triedna si to však nevšímala a pokračovala. „Tak, toto je Kristýna, študuje u nás na škole od prvého ročníka, mala domáce vyučovanie, posledný rok sa však rozhodla dokončiť denným štúdiom. Niektorý z vás ju tu občas možno zazreli na komisionálnych skúškach.“ Niekoľko dievčat súhlasne prikývlo a profesorka pokračovala „ bude s vami chodiť do triedy. Žiadam vás aby ste k nej boli čo najmilší a trochu jej pomohli aklimatizovať sa. Ste pre ňu nový tak ako aj ona pre vás.“ Pohladila dievča po vlasoch a ukázala na jediné voľné miesto v triede - vedľa mňa.

V tej chvíli sa na mňa usmiala a pozrela na mňa tými najhlbšími a najkrajšími zelenými očami aké som kedy videl. Všetko by bolo „ideálne“ keby sa k nej nesprával zvyšok triedy odmerane. Nechápal som prečo, no po pár dňoch som konečne pochopil.

Kitty ako ju mnohý volali, bola veľmi tichá a presne zapadala do zoznamu triednych šprtov, väčšina triedy si z nej robila srandu, pretože nosila neustále tie isté čierne rifle, ktoré zvyčajne spestrovala krvavočerveným tričkom a dosť často hľadela do zeme.

Jedno poobede keď sme kráčali obaja domov ma už prestalo baviť mlčať a očakávať od nej že sa ozve prvá a tak som začal:
„Kitty?“
„hm?“
„Ja, no vieš nechcela by si zájsť niekam von?“
Jej pohľad sa v tej chvíli zmenil z pokojného na nervózny. Nechápal som prečo a ona naďalej mlčala, akoby nič.
„Tak pôjdeme niekam?“ opýtal som sa jej znovu a o čosi jemnejšie.
Znovu mlčala. Odvážil som sa chytiť ju opatrne za bradu a zdvihnúť jej hlavu tak aby mi hľadela do očí. „Bojíš sa ma Kitty?“ spýtal som sa opatrne pričom som jej stále hľadel do očí.
„Večer, na cintoríne pod starou vŕbou. Vieš kde to je?“
„Viem.“ Odpovedal som.
„Ahoj.“ Rozbehla sa domov a zarazilo ma , že som v jej pohľade zahliadol slzy a smútok.

Doma som rozmýšľal nad tým či to s tým cintorínom myslela skutočne vážne. Pochyboval som o tom, no slzy ktoré som videl v jej očiach ma presvedčili o tom, že stojí za pokus ísť sa tam pozrieť.

Našiel som ju tam ležať na deke. Pozorovala hviezdy, vlastne ani som nevedel ako sa to stalo, no pridal som sa k nej. Od toho dňa sme obaja trávili stále viac času spolu, či už na cintoríne alebo u nej v jej izbe.

Zistil som ,že Kitty je vlastne výnimočná osoba, ktorá ma svojími názormi totálne pobláznila. Odvtedy som s Kitty trávil dennodenne, každú minútu. Jej láska ma úplne zmenila, kašľal som na ostatných ,na ich názory, nato ako ma odsudzovali, miloval som ju a na ničom inom mi nezáležalo.

Keď som sa dozvedel o tom ,že má rakovinu, túžil som umrieť. V tej chvíli som pochopil jej správanie a aj domáce vyučovanie.

„Vieš, nechcela som byť nikomu na obtiaž“ povedala mi raz a pritom sa rozplakala. Totálne ma to položilo. Lekári jej predpovedali maximálne 4 mesiace života. Myslel som, že to bez nej neprežijem ,uvažoval som o tých najhorších veciach, no aj tak som ju obdivoval ,ona sa tým vôbec netrápila, chcela byť len so mnou, nebála sa smrti, ale toho ,že ma môže stratiť.

„Vieš, smrť je len začiatok niečoho nového. Vlastne sa na to aj začneš tešiť keď sa 4 roky zmieruješ so svojím osudom.“ Povedala sa a usmiala sa. „Nie!!! Nie ty nezomrieš rozumieš? Sľubujem že to zvládneme, sľubujem.“

Sľúboval som jej to znovu a znovu, hovoril jej že nás nič nerozdelí, že všetko bude v poriadku a budeme navždy spolu a šťastný , no keď prvýkrát odpadla v mojom náručí začal som pomaly strácať nádej...

Vedel som ,že jej neostáva veľa času ,cítil som, že musím ostať navždy s ňou. Od tej chvíle keď somju prvýkrát videl na tom cintoríne a ked sme sa prvýkrát rozprávali a hľadeli na hviezdy som cítil, že Kitty pre mňa znamená niečo omnoho viac než len kamarátka.

Za posledný polrok sme zažili viac lásky než niektorí ľudia za celý život... Kitty ma naučila žiť, naučila ma čo je bolesť, šťastie, strach o milovanú osobu ale hlavne ma naučila to najhlavnejšie - milovať.

Hoci nakoniec zomrela v mojom srdci ostane navždy, pretože naša láska je ako vietor, hoci ho nevidno, aj napriek tomu je silný...

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu