Nie to nie je nadávka, to je proste fakt.
Dominika má Downov syndróm. Ako ľudia hovoria, je debílek. Lenže aj keď je debílek, ako hovoria, veľmi dobre chápe, čo sa stalo. Naši sa pred pár týždňami zabili pri autonehode. Aj keď je malá, rozumie tomu veľmi dobre. Niekedy mám dokonca pocit, že tomu rozumie oveľa lepšie, než ja.
Obdivujem jej bezstarostnosť. Kým ja premýšľam, o tom ako to teraz bude s mojou výškou a či vôbec doštudujem, čo budeme zajtra jesť, kto vezme Dominiku von a o iných „dospeláckych veciach“ ona rieši, kto jej bude na dobrú noc prečesávať vlasy a spievať pesničky. To robievala mama. Každý večer. A teraz to zostalo na mne.
Dominika má dlhé, husté, kučeravé čierne vlasy až skoro po pás. Každovečerné česanie tých nepoddajných kučierok bolo takým rodinným dievčenským rituálom medzi mamou a dcérou. A aj keď má Dominika už 15, bez maminej pesničky zaspať nevie.
Psychologička trvá na svojom, lieky a ignorovať to, kým si na tú zmenu zvykne. No ja som to vyriešil vlastným, aj keď dosť nepodareným spevom. Vždy lepšie ako napchávať ju liekmi ktoré z nej naozaj toho debila urobia.
Objal som ju. A v očiach som zacítil slzy, ktoré sa mi zrazu začali kotúľať po lícach.
„Prečo plačeš Miško?“ opýtala sa potichu.
„To nič Dominička, nič. Ľúbim ťa. “
„aj Domka ľúbi Miška“ povedala mi a pritúlila sa ku mne.
Vtedy som si uvedomil jedno:
Nikoho iného na svete už nemám. Len pätnásťročné dievča, za ktorým sa na ulici všetci otáčajú, akoby bola niečo menej ako oni.
Nerobia to len pre tie jej kučery, ale tiež pre veľké čokoládové oči, pre vzhľad tváre, a pokiaľ ju niekto počuje prehovoriť, potom aj pre ten mimoriadny tón jej hlasu. Pre jeho „ chorú“ príchuť.
Aj keby ste ju nevideli, bolo by vám jasné, že hovorí niekto nie celkom v poriadku. Lenže potom sa započúvate do obsahu a zistíte, že ten človek, že to dieťa má aj napriek svojej chorobe stokrát jasnejšie určený rebríček hodnôt, než väčšina ľudí na tomto svete.
Ľútosť a plač. 23 ročný chalan plače, ľutuje sa a bojí sa budúcnosti. To mi ale v tejto chvíli nepomôže. Zostal som v tom sám.
Už nemám mamu a ocka ktorý sa dennodenne starali o moju sestru a o mňa, nemám tých ktorý sa ma snažili naučiť to, čo potrebujem a budem potrebovať, tých ktorý sa ma snažili naučiť správne sa rozhodovať … skúšku toho skladám najmä v posledných dňoch a verte či neverte, je omnoho ťažšia než všetky tie, ktoré som doteraz skladal v škole - musím sa rozhodnúť, či dám Dominiku do ústavu, alebo sa o ňu budem starať ako mama.
Mama sa o ňu starala od rána do noci. Dominika pre ňu bola všetkým. Životnou prehrou i víťazstvom, láskou, utrpením, zmyslom života, najväčším krížom i potešením a tiež zamestnaním na plný úväzok.
Keď tak nad tým rozmýšľam, svoj život som si plánoval úplne inak. Študujem v prvom ročníku na medicíne, a to sa s niečím takým, ako je moja sestra, rozhodne skĺbiť nedá. Budem sa musieť rozhodnuť – Dominika alebo medina.
"Mamička by ma preč neposlala." Povedala naraz do hrobového ticha. Ako to robí, že vždy vystihne presne to, na čo myslím?
"Jedz," prisunul som pred ňu tanier s večerou. Teda, s večerou .... chlieb s maslom a paradajkami.
"Pri jedle sa nehovorí," dodala.
Chcela tým naznačiť, že vie, že nemá hovoriť. Vie to, aj keď je retardovaná. A ja si teraz práve kladiem otázku, ako veľmi je vlastne retardovaná.
Spomínam si, že mama vždy hovorila, že ju dokáže naučiť úplne čokoľvek. Že to chce len trpezlivosť a čas. A že sa raz Dominika bude vedieť o seba postarať. Teraz ľutujem, že som sa s ňou nerozprával o Dominike častejšie. Mal som sa opýtať, čo tým slovom "raz" myslela. V koľkých? V šesťnástich? V dvadsiatich? O mesiac? Alebo už zajtra?
Keď jej nájdem nejaký slušný ústav, kde bude mať primeranú starostlivosť, vzdelanie a možno si tam nájde aj nejakých kamarátov, nikto mi to predsa nemôže mať za zlé. Či áno?
Čo mám robiť? Mám sa vykašlať na svoju budúcnosť, nechať školu, nájsť si prácu a celý deň sa starať o sestru, tak ako to robila celé dni mama?
"Nie," povedala zrazu a odstrčila tanierik s nedojedeným chlebom.
"Čože? Čo si povedala? "
"Nechcem to."
"Ale Dominika! Nič iné nemám, keď nechceš jesť toto, tak ja už naozaj neviem, čo budeš večerať. Vieš, že vyberať si v jedle nie je správne! Papaj čo máš." Nič múdrejšie mi povedať nenapadlo. Pre boha Mišo, veď ty by si nevedel vychovávať ani zdravé dieťa, nieto ju.
Ona potrebuje nikoho kto sa v deťoch ako je ona vyzná, alebo niekoho ako bola naša mama. Niekoho s takým veľkým srdcom a anjelskou trpezlivosťou.
Nikdy som nerozmýšľal nad tým, čo s ňou vlastne mama celé dni robila. Čo jej hovorila. Teraz som však pochopil jedno, už viem prečo bolo pre ňu takým úspechom keď Dominika sama zjedla večeru alebo si sama dala vlasy do gumičky. Pre našu mamu bola samozrejmosť starať sa o svoje dieťa, nech je akékoľvek. Milovala ju tak ako milovala aj mňa. Ľúbila nás oboch. Bez rozdielu.
Odo mňa chcela len jedno, aby som aj ja mal rád svoju malú sestru, chránil ju a správal sa ako jej starší brat. Avšak nesprával som sa tak. Nikdy. Ja som si z Dominiky robil skôr srandu. Bol som skôr taký „brat na hlúposti.“ Postavil som sa na stranu svojích kamarátov, namiesto toho aby som sa zastal svojej sestry. Bol som ten, ktorý tvrdil, že ten dement, moja sestra, je len členom rodiny a inak s ňou nemám nič.
A teraz ju mám vychovávať? Nie, toto je len zlý vtip. Neviem to. Neviem sa o Dominiku postarať.
Čo mám robiť? Musím sa rozhodnúť rýchlo.
Ak ju chcem niekam umiestniť, musím začať niečo hľadať, hneď ako vyriešim pohreb rodičov. Snažím sa na to pozerať s rozumom, rozvážne a bez emócií, tak, ako by to asi robil otec. Ten by určite nechcel, aby som zabalil školu.
Mama by určite povedala: "Michalko, je to tvoja sestra." Hovorila to vždy. Chcela odo mňa, aby som ju bránil, aby som sa jej zastával, aby som bol tým správnym starším bratom. To asi Dominike dodnes dlhujem.
Nikdy som ním nebol. Všetci spolužiaci v škole mali veľkú srandu z toho, že mám takú prihlúplu sestru a ja som sa jej mal zastávať. Mal som ju brániť. Ale vtedy, keď na ňu chlapci pokrikovali "debil", pokrikoval som tiež. Chcel som byť ako oni. Lenže vtedy som si neuvedomoval, že som bol len brat toho debila.
Raz to mama videla. Nepovedala nič, len sa na mňa pozrela. Bol by som chcel, aby niečo povedala. Alebo aby na mňa začala kričať, alebo aby ma udrela. Ona sa ale len pozerala a potom jej začali tiecť po tvári slzy.
To bolelo omnoho viac ako by bolelo milión faciek. Vidieť ako moja mama plače bola pre mňa rana priamo do srdečka. Snažil som sa ju upokojiť, že som to tak nemyslel.
Ona sa však na mňa ani nepozrela. Ďalej len plakala a hladkala Dominiku po vlasoch. Po chvíli na mňa pozrela a povedala: "Je to tvoja sestra, Miško." Nič viac. Nič ďalšie. Nikdy som na ten okamih nezabudol. Ani na tú vetu.
Áno Dominika je moja sestra. Nech je akákoľvek, patrí ku mne. Sme jedna krv a to sa nezaprie. Nemôžem sa na ňu len tak vykašľať. Ale čo mám robiť? Nemôžem sa vykašlať ani na svoju budúcnosť a zabaliť školu, nemôžem sa vykašlať na Dominiku. Nemôžem.
Je to moja sestra mami, viem to. Neopustím ju.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár