„Tak ako dopadol test?“- pýtam sa. Vlastne táto otázka bola aj dôvodom mojej návštevy. Simona prešľapne na druhú nohu a pred odpoveďou potiahne z cigarety.
„Negatívne.“
Aj keď som podľa jej správania očakávala opačnú odpoveď, potešila ma.
„Fuuha, dobre je, tak ako je. Tak ale pre budúcnosť...Sima, je toľko prostriedkov...“ - začala som s prednáškou, ktorá mi prišla pomerne vtipná, pretože to všetko dávno vedela. Prerušil ma však jaj plač. Hmm, žeby plač z úľavy? Nevyzerala, že by jej spadol kameň zo srdca.
Odrazu ma objala a spustila všetko, čo ju ťažilo.
„Nie, klamala som ti. Chcela som si to nechať pre seba, ale nemôžem. Bože, Nika, ja som tehotná!“ - a množstvo sĺz sa zdvojnásobilo. „Neviem, čo mám robiť. Mám predsa 17, študujem, ja jednoducho nemôžem zahodiť celý svoj život!“
„A máš to potvrdené aj od lekárky? Je tam predsa nejaké to percento omylu...“- snažila som sa nájsť iskierku nádeje, že by výsledok testu predsa len nemusel byť pravdivý.
„Nie. Ja ani za ňou nemôžem ísť. S mamou máme spoločnú, isto by jej to hneď povedala....Ale nerobila som si iba jeden test... skúsila som ich takmer desať a všetky vyšli pozitívne!“
Situácia pre mňa úplne nová. Netušila som, čo jej mám na to povedať. Tak sme len tak mlčky stáli v objatí. Ach, ako rada by som ju utešila! Ale žiadne vhovné slová som nenašla.
„Rozmýšľala si už nad riešením? Vie už o tom Peter?“ - snažím sa pripraviť na to, podľa mňa najhoršie možné riešenie.
„Ja si ho nemôžem nechať“ - zodpovedala na moju nie tak priamo položenú otázku. „Peter o tom už vie, príde zajtra za mnou a ešte raz sa o tom poriadne porozprávame. Ale spomenul, že ma podrží pri hociakom rozhodnutí.“ Tak, a je pravdepodobne rozhodnuté.
„Simona, vieš, že odo mňa požehnanie na potrat nikdy nedostaneš. Ja som rázne proti tomu. Sami ste zodpovední za ten život, tak by ste mali tú zodpovednosť aj niesť a nie sa z nej pohodlne vyvliecť. Ale to zasa neznamená, že ťa budem pre to odcudzovať. Je to tvoje rozhodnutie, ja ho síce nepodporím, ale budem ho rešpektovať.“ - povedala som jej narovinu moje stanovisko.
„Ďakujem... . Nika, ale prosím ťa, nepovedz to nikomu...“ - poprosila ma.
„Ale samozrejme, že to zostane medzi nami.“ - sľúbila som, aj keď by som radšej v momente vykričala do sveta a požiadala všetkých o pomoc, aby som jej to mohla nejako vyhovoriť a ten malý život zachrániť.
Rozlúčili sme sa s tým, že zajtra sa ešte stretneme a znova sa o tom porozprávame. Mne samozrejme nedalo, aby som si hneď nenašla o interrupcii informácie na internete. Tam som spoznala aj jednu ženu, ktorej kamarátka bola na dvoch potratoch a potom mala veľké problémy s už želaným otehotnením. Vymenili sme si čísla, aby som sa jej mohla podeliť, ako sa nakoniec Simona rozhodla.
Po niekoľkých dňoch dostala termín. Aby sa to jej matka nedozvedela, zmenila lekárku. Keďže už nemala veľa času, musela sa pomerne s potratom ponáhľať.
Musím povedať, že z nej bola kôpka nešťastia. Ako sa deň interrupcie blížil znervóznela ešte viac. Predsa len je to rozhodnutie, ktoré ju bude prenasledovať po celý život. Oboznámila som ju so všetkými možnými rizikami, o ktorých som sa dočítala. No čo už, to som celá ja.
Prišiel deň D. Keďže zákrok s krátkym pobytom trvá iba pár hodín, mala ma po ňom prísť pozrieť na školskú recepciu, kde som mala prax.
Oťapená po narkóze s uplakanými očami nakoniec prišla. Nepovedala nič. Slová neboli nutné ani z mojej strany. Opäť objatie...akoby som jej chcela dať kus z mojej energie. Peter, jej priateľ, stál obďaleč. Pri pohľade na neho mi bolo jasné, že jeho sa táto situácia až tak veľmi nedotkla. Bolo to síce aj jeho dieťa, ale nie jeho telo. Nedal jej pocit istoty a podpory, ktorú by potrebovala pri prípadnej výchove. Naopak, dal jej peniaze na potrat. A rečiam, že by ju podporil pri každom rozhodnutí, neverím.
Po pár dňoch som sa napísala sms spomínanej žene, že Simona predsa len nakoniec zákrok podstúpila. Ona mi obratom volala. Žiaľ, náš rozhovor počula spolubývajúca, moja a Simonina spolužiačka a z neho ľahko zistila, o čo sa jedná, hoci som žiadne meno nespomenula. Spojila si častejšie Simonine návštevy s rozhovorom.
„Nika, Simona bola na potrate?“ - zvedavo sa ma deň na to opýtala.
Ja som zostala totálne zarazená. Nemohla som povedať áno, ale nevedela som ani povedať nie tak rázne, aby sa tomu dalo uveriť.
„Nie...jasné, že nie. To kde si takú blbosť počula?“ - zodpovedala som dúfajúc, že to znelo čo najpresvedčivejšie.
Žiaľ neznelo. Deň čo deň to vedelo viac a viac ľudí. Simone sa nečudujem, že bola na mňa nahnevaná, i keď tak úplne za to nemôžem, mala na to právo.
Sklamalo ma, že to spolubývajúca prezradila hoci len jednej ďalšej osobe, ktorá to mohla znova podať ďalej. Hm, ale kto by bol vtedy povedal, že o 4 roky bude rovnaký „probém“ riešiť podobne?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
adsy
17. 7.júla 2010 06:45
potrat = vražda
Napíš svoj komentár