O tom, ako som sa druhýkrát narodila

Žila som úplne normálne ako každé 15 ročné dievča. Mala veľa kamarátov, vecí, na ktoré som sa tešila. Najväčším problémom vtedy boli pre mňa asi chalani. To som ešte netušila čo slovo "problém" znamená.Celé to začalo niečo pred dvomi rokmi. Na Vianoce som dostala MP3 prehrávač a vďaka nemu som začala pomaly zisťovať, že na pravé ucho počuj čím ďalej tým menej. Bola som s tým aj u ušnej, no tá vravela, že sa s tým už nedá nič robiť, jednoducho som stratila sluch. Fajn. Zmierila som sa s tým. No prišiel čas, keď som sa mala učiť na monitor a nešlo to. Denno denne ma bolela hlava až do takej mieri, že sa to už nedalo vydržať. Vtedy som sa obrátila na lekárku. Tá to komentovala s tým, že je to kvôli dospievaniu a nič vážne to nebude. NO bolesti neprestávali a ja som už z toho bola vydesená. Čo keď mi niečo je? Napokon ma doktorka objednala k neurológovi. Ani ten dlho nevedel prísť na to, čo mi je. Už si začali o mne myslieť, že som simulantka. Ťahalo sa to dlhé mesiace, kým ma neurológ poslal k očnej. Tá zistila, že mám opuchnuté očné cievy na pravom oku. Pravé ucho...pravé ako.... Poslala ma na magnetickú rezonanciu. Bol asi týždeň pred začiatkom nového školského roka. Mala som práve nastúpiť do prvého ročníka na gymnáziu. Veľmi som sa už tešila. Pár dní pred začiatkom roka som si šla k neurológovi po výsledky. Sama. Povedal mi aby som si sadla a opatrne mi povedal „ Máte v hlave takmer 5 centimetrový nádor.“ Moj svet v tom okamihu zastal. Hrnuli sa mi slzy do očí a nevedela som, čo robiť. Doktor ma v tej chvíli objednal do Bratislavy do Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch. Musia ma operovať. Nevedela som si to ani len predstaviť. Čo moja škola?

Na druhý deň ráno sme už spolu s rodičmi sedeli v aute na ceste do BA. Hospitalizovali ma presne 28.8.2008, deň pred mojimi meninami. Bolo mi povedané, že za také 4 dni ma budú operovať. No nestalo sa. Čakala som celých 11 dní kým to prišlo. Bola som psychicky úplne na dne. Nejedenkrát bola u mňa psychologička. No 9.9. bol môj deň. Deň kedy som sa mohla druhýkrát narodiť alebo naopak... Operácia bola náročná a trvala 7 hodín. Lekári vraveli, že počas operácie som im odchádzala. No nepodarilo sa im vybrať celý môj nádor z hlavy. Musela som ho tam mať už dlho, pretože bol prirastený k mozgovému kmeňu a keby ho vyberú celý, zomrela by som. Pre mojich rodičov to bol najdhší deň v ich živote. Zato ja som o sebe nič nevedela. Prebudila som sa až večer, keď ma viezli na áro. Prvé čo som uvidela keď som otvorila oči boli moji rodičia, ktorý stáli pri mojej posteli. Hneď som si kontrolovala ruky, nohy či nimi môžem hýbať. Mohla som. Neuveriteľne sa mi uľavilo. Ale zistila som, že na to pravé ucho vôbec nepočuj a nikdy naň počuť už nebudem. A moje ústa boli celé stŕpnute, nevedela som ani rozprávať. Celá moja pravá strana tváre mi ochrnula. A nielen to. Prvé dni som nevedela chodiť, písať, videla som vo dvojmo a nemohla som si ani len sadnúť. Prvých 5 dní som strávila v posteli a nemohla som ísť ani na WC. Vďakabohu, celý čas strávený v nemocnici bola pri mne moja mamina. Bez nej by som to nedokázala.

Koncom septembra som sa dostala z nemocnice domov. Začala som chodiť na rehabilitácie, kde cvičili s mojou polo mŕtvou tvárou. V novembri som nastúpila do školy. Bála som sa. Školy aj spolužiakov a toho, ako ma medzi seba príjmu. Predsa len som bola iná. No postupom času som celkom zapadla a aj polročné vysvečenie vyzeralo celkom dobre. No v tom období som urobila najväčšiu chybu akú som kedy mohla urobiť. Uzavrela som sa do seba a prestala vnímať okolitý svet. Kamarátky ma mali rady len ja som ich od seba odoháňala. Nechcela som s nimi chodiť von, hanbila som sa za seba. Dnes už viem, že im na mojom výzore nezáležalo. Žila som si svoj vlastný život bez všetkých. Trvalo to asi 8-9 mesiacov, kým som sa dostala opäť do svojej kože a správala sa ako predtým.

Kútik úst sa mi prvýkrát pohol až po pol roku. A bol to naozaj minimálny posun. Zato a ešte za viac vďačím akupunktúre. Pomohla mi postaviť sa na nohy, opäť vrátila do mojej tváre pohyb. Pomohla mi nie len fyzicky ale hlavne psychycky. Pozbierala som sa a začala si užívať život. Všetko vyzeralo byť fajn, začala som žiť, tvár sa mi rozhýbala- aj keď nie úplne. Mala som zrazu zlé výsledky z MR. Nádor narástol. Len o niekoľko milimetrov, ale lekári pokladali za dôležité niečo s tým robiť. Objednali ma na ožarovanie. No nie úplne normálne ožarovanie. Môj nádor bol nezhubný a bolo ho potrebné iba zastaviť aby už nemohol rásť. Jednorázový ožiar- stereotaktická rádiochirurgia. Nikto z vás si nevie ani len predstaviť aké to bolo hrozné. Toto bol zas pre mňa najdlhší deň v živote, pretože som to musela znášať. Do lepky mi navŕtali 4 šróby a na ne nasadili veľký kovový oblúk. Celý deň som s tým musela chodiť. Bolo to hrozné. Dve a pol hodiny som musela ležať na stole bez pohybu, s oblúkom pripútaným k stolu. Ožarovali ma. Modlila som sa, nech to už mám za sebou. A mala. Bola som v nemocnici iba 3 dni a potom 2 týždne doma. Ranky sa zahojili, chrasty odpadli a hrče na hlave ustúpili. Opäť som sa mohla vrátiť späť do reality.

Dnes už žijem úplne normálne ako každé iné 17 ročné dievča. No ale nejaké obmedzenia tam predsa len sú. Musím sa báť o svoje zdravie. Vážiť si ho, pretože už viem aké je veľmi dôležité. Musím sa vyhýbať reprákom na diskotékach či koncertoch aby mi nepraskol aj zdravý bubienok, musím si dávať pozor, pretože hocikedy mi od ožiaru môže prísť nevoľno, na kúpalisku sa nemôžem potápať, pretože nedokážem nafúknuť ústa aby som zadržala dych, nedokážem úplne zavrieť pravé oko a každú noc si doň musím dávať mastičku. A moja tvár sa stále úplne nehýbe. Je to ale o 100% lepšie ako na začiatku. Môžem sa normálne usmiať či urobiť grimasu. Ja verím tomu, že časom sa to rozhýbe úplne. Ale hlavné je, že som nažive a som medzi ľuďmi, na ktorých mi záleží. Svoj život by som z nič na svete nevymenila. A som aj rada, že sa mi to stalo. Nebyť toho, nespoznám toľko úžasných ľudí, ktorých som mala možnosť spoznať. Dnes už viem, že všetko zlé je na niečo dobré. A takmer všetko čo sa mi od toho času prihodilo by sa nestalo nebyť choroby,nádoru. Spoznala som skvelé sestričky a decká v nemocnici, s ktorými som do dnes v kontakte a mám ich strašne rada. Taktiež pán, ku ktorému som chodila na akupunktúru- skvelý človek, ktorý mi do života veľa dal. A čo najkrajšie sa mi stalo? Len pri písmenká KDN- klub detskej nádeje. Je to organizácia, ktorá pre deti liečené na onkologické choroby organizuje tábory. Prvý krát som bola s nimi až tento rok- bolo to v Chorvátsku. No dostala by som sa inak zadarmo do Chorvátska? ale o to tu nejde. Našla som si nových kamarátov, skvelých ľudí, s ktorými som si našla spoločnú reč. Prežili to isté ba aj oveľa horšie ako ja.

Táto choroba mi otvorila oči a naučila ma život si viac vážiť a užívať si ho, pretože nikdy neviem, kedy môže skončiť. Dúfam, že ešte dlho dlho budeme prežívať spoločné chvíle 

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu