Ešte teraz, keď si zaspomínam, pamätám si ako som s bratmi vždy čakala na zvonček a utekala pre darčeky. Darčeky, darčeky, darčeky, čím som bola menšia, tým ich bolo viac a vždy mi vyčarili úsmev na tvári. Postupom času sa to menilo. Darčeky ubúdali a mne to nevadilo. Každá maličkosť ma potešila a už len myšlienka, že niekto na mňa myslí .
Späť k mojej otázke na ktorú je krásna a jednoduchá odpoveď. Dospievame a naše hodnoty a túžby sa menia spolu s naším rastúcim vekom, čím sme starší, tým viac túžime po veciach (aj abstraktných, teda hlavne), ktoré nám Ježiško už nevie priniesť pod stromček. Pomaly, ale isto každý zistí, že maličkosť poteší, ale zmysel Vianoc je v rodine, láske, pokore, vzťahoch a tak, veď to poznáte.
P.S: Sorko za chyby, keď myšlienky plynú tak ako plynú
@staphylococcus tak skôr metaforicky jasné, že nemusia ubúdať alebo pribúdať, podstatné je, či je to tým hlavným pre teba a natom, že ťa veľa ľudí obdarí nie je nič zlé práve naopak, pravdepodobne si dobrá osôbka
jasne, chapem o com hovoris, chapem, ze cim je clovek starsi tym viac si vazi nematerialn veci a plne s tym suhlasim, toto bolo skor k tomu, ze nerozumiem mnozstvu darcekov ktore posledne roky dostavam. Malickosti od kamaratov to ano, tie ma vedia mimoriadne potesit, ale proste nepotrebujem aby na mna moja rodina minala take mnozstva penazi...co nas zase vedie k tomu, ze ovela viac ako znackova teplakova suprava alebo bankovka vysokej nominalnej hodnoty by ma potesilo objatie a pusa na lice. Alebo moznost stravit viac casu s tymi, s ktorymi ho uz nikdy nebudem moct travit. Alebo urcite osobne uspechy... Cize suhlasim plne s tym co si napisala, len s tymi darcekmi to mam akosi naopak a akosi ta kopa materialnych veci nedokaze uspokojit tu emocionalnu prazdnotu ktoru citim.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.