Ako dokáže jeden nudný večer zmeniť celý život...

Bol krásny teplý letný večer. Práve som prišla z môjho obľúbeného baru, kde som sa cítila dosť mizerne.

... Boli sme štyri kočky, dve nich boli so svojimi frajermi a tretia s ním telefonovala. Myslíte že kto bol bez chlapca? Samozrejme, ja. Ako vždy, tretie kolo na voze (alebo piate na aute vyberte si). Môj „potencionálny“ sedel pri vedľajšom stole so svojou staro – novou frajerkou, kvôli ktorej nebol so mnou, ale najhoršie na tom bolo, že spolu vyzerali tak krásne, zamilovane (kkt..nekomentujem ho) ...

Odomkla som dvere bytu, otvorila ich a, samozrejme, nikto nie je doma.No ako mi je fajne tak si idem dat asi dnes už milióntu cigu. Len tak som si pozerala profily chalanov na pokeci. „Hmm ten je ale zlatý“ , pomyslela som si, keď som si prezerala fotky chalana, ktorý ma neskutočne zaujal. Neviem čím to bolo, nebol ani vyslovený krásavec, ale možno tie oči. Alebo pery. Vlasy? Alebo žeby tá jeho postava? Neustále dookola som si približovala jeho fotky, doslova som na nich čumela, dokonca som ich poslala aj najlepšej kamarátke, ale jej sa na ňom nič tak extra nepozdávalo. Tak som pre istotu poslala aj druhej smiley: , ale ani tá nim nebola až tak nadchnutá ako ja. Začala som čítať jeho profil. Páči sa mu taký štýl hudby ako mne. Pozná moje obľúbené filmy, ktoré nepozná veľmi veľa ľudí. Proste ma neskutočne uchvátil. Nikdy predtým som chalanovi na pokeci nenapísala, prišlo mi to dosť úbohé hľadať si niekoho takýmto spôsobom, nechápala som ľudí ktorí to robievali. Ale neodolala som a poslala som tú správu chlapcovi, ktorý je teraz najväčšou radosťou v mojom živote...
Odvtedy prešlo už desať mesiacov. Zo začiatku to boli len také nesmelé správy, ale už po tých prvých sme obaja vedeli, že si super rozumieme. Ale ani jeden z nás nečakal, že to zájde až tak ďaleko. Po štyroch mesiacoch písania (prešli sme na už na icq) prišli od neho tie krásne slová: Ľúbim Ťa. Vyrazilo mi to dych. V živote sme sa nevideli, nehovorili sme spolu, predsa len písať si a hovoriť z očí do očí je dosť veľký rozdiel. Nemohla som mu tieto slová opätovať. Myslela som si, že preto, lebo to nie je pravda. Ale bolo to len tak, že som si to nechcela pripustiť. Bála som sa, že ma sklame ako všetci ostatní, ako ten čo sedel vedľa mňa s inou. Ale mýlila som sa. Ešte nikdy ma nesklamal. Cez tých deväť mesiacov sme sa stretli len jediný raz, asi pred mesiacom, ale už som si stopercentne istá, že ho ľúbim. Je pre mňa ten najkrajší, najlepší, najzlatší a najúžasnejší človek na celom svete. Nemá na mňa veľa času, je v maturitnom ročníku, pracuje, a nie je z takého mesta ako ja (ale chodí tu do školy). To preto sme sa stretli len raz. Ale ja viem že škola je najdôležitejšia, musí zmaturovať (čo je už zachvíľočku  ) a potom budeme spolu už najviac ako sa len bude dať. Sľubuje mi to a ja viem, že to bude pravda lebo mu neskutočne dôverujem.
On neverí na osud a nemá rád keď to vravím, ale ja som si stopercentne istá, že táto naša láska bola už dávno napísaná nezmyteľným tušom. Že to bol osud. Prečo inak by som urobila to čo nikdy predtým, a bola som zásadne proti tomu (myslím to, že som mu napísala)? Keby nebola naša láska, tak on ostane takým aký bol predtým. Neskutočný sukničkár, veď futbalista, a nedokázal byť verný žiadnej s ktorou chodil, a mne verný je a to spolu ani nechodíme (veľa ľudí sa pýta prečo keď spolu nechodíme, ale ja vždy odpovedám, že načo veď to klape aj bez toho a existujú páry, ktorým to neklape vôbec a chodia spolu, tak myslím, že ja mám ten lepší prípad). A keby nebola naša láska, ja by som už vôbec nežila. Prežila som ťažký rok a len on ma dokáže postaviť opäť na nohy, keď mi je už úplne najhoršie. Je svetlom môjho života. Teraz už viem, že neide o to, za akých okolností sa ľudia zoznámia. Je to úplný detail. Láska je láska a tá predsa prekoná všetko.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu