Láska je slovo na päť písmen, on mi na konci povedal až päť slov... Part 1.

Ak sa na to pozriem späť, neviem, či sa mám ľutovať, alebo sa tešiť, že je už po všetkom... Každá životná situácia nám prináša zlé, ale aj dobré veci, ono je to o tom, koľko z toho dobrého alebo zlého si z toho vezmeme.

Keď som spoznala Martina, práve som mala za sebou jeden týždňový "skorovzťah". A bola som aj vo vzťahu inom... internetovom. Človek si povie - je to k*rva, rieši si aj päťdesiatich naraz. Čo sa však odohrávalo v mojom vnútri, to viem len sama. Otázne je, či si to moje vnútro pamätať chce.

Bola som práve v záchvate četového šialenstva, presedela som pri počítači aj niekoľko hodín, jednak preto, aby som si v pokoji písala svoju diplomovku, no zároveň aj aby som zahnala to spaľujúce, nutkavé "čosi", čo zvnútra dobiedzalo a štuchalo, pišťalo a ochkalo nad každým novým obrázkom chlapca.

Boli rôzni. Vysokí aj menej vysokí, metalisti, nemetalisti, modrookí ale aj takí, ktorým sa nedala rozoznať dúhovka od zreničky. Aspoň na fotke. Po nekonečnom klikaní, ktoré som vykonávala už skôr z pasie, než zo zábavy, zrazu to "čosi" zvýsklo.

"Panebože, ja ho chcem! "

Nehľadiac na čakateľa na lásku spoza mora som si ako besná začala študovať jeho profil. Srala som na všetko, čo ma čakalo v Anglicku, srala som na nekonečné vyznania, ktorým som občas kvôli jazykovému komunikačnému šumu nerozumela, netrápilo ma nič, len to, ako sa prvýkrát ozvať k tej stelesnenej nádhere...

Áno, priznávam sa, sex som nemala nejakých desať mesiacov. Hralo to v tomto prípade nejakú rolu? Azda ani nie. Psychické pochody boli úplne inakšie, chcela som len stískať a driapať, pritúliť sa a mňaučať "zjem ťa! ". Živočíšnosť to bola, lenže na inej úrovni.

Po krátkom zhodnotení dvoch viet, ktoré sa mi podarilo zosmoliť behom pár srdcebúchajúcich chvíľ, som sa rozhodla stisnúť osudové tlačidlo "odoslať". Bol online, a tak sa mi život v tomto momente zúžil len na frenetické kývanie sa na stoličke a opakované stláčanie "refresh"... Neviem prečo ma to robilo takou nervóznou, bol to predsa cudzí človek, podľa veku pre mňa na hranici medzi dospelosťou a šialenou pubertou... Dýchala som však plytko a veľmi rýchlo, dlane sa mi potili a v ústach mi vyschlo. Nechápala som tomuto stavu, no v tej chvíli som nad tým neuvažovala ako nad niečím zvláštnym.

Nepochybovala som o tom, že mi odpíše. Na moju dvojvetnú poštu nebolo možné neodpísať... Napísal mi:

"Ako vieš že hrám? A hej, o týždeň máme koncert vo Véčku, veď príď."

Haaaaaaaaaaaaaaaaaa! ! ! ! ! ! Íííííííííííííí! ! ! Moje vnútro bolo tesne pred explóziou. Začala som sa škeriť na monitor a nervózne som si hrýzla peru pred svojou ďalšou bojovou úlohou - napísať opäť zmysluplnú odpoveď, ktorá by mohla byť už aj viac vtipná a zaujímavá. Nesmela som však prekročiť isté hranice, aby sa zajko nevyplašil...

Písali sme si celý deň. Na ten nasledujúci už došlo aj k výmene icq čísel a komunikácia sa stala pohodlnejšou. Práve bol u mňa jeden môj kamarát a týral moju Katrenu, moju lásku, moju basu. Popri rozhovore a zverovaní návodu na to, ako zbaliť ženskú, som si aj četovala s Martinom. A zrazu som dostala nápad.

nixinella (13:21)
ides so mnou dnes vonku

metalmad (13:21)
no neviem, zajtra mam pisomku z matiky

nixinella (13:22)
to nebola otazka... o siestej pred pizzou na rohu. bud tam skor nez ja. nerada cakam...

Následne na to som sa odpojila. Odvážne? Možno. No ja som si verila. Určite príde. A ak nie, v krčme určite bude niekto, koho poznám, tak si aspoň dám nejaké to pivo. Nesnažila som sa vyzerať najlepšie, ale ani najhoršie. Tak normálne, priateľsky, nie nebezpečne. Ako sa blížila šiesta hodina, začali u mňa nevysvetliteľné cikajúce pochody, každú chvíľu som letela na vécko, aspoň trošku si cvrknúť.

UPOKOJ SA, hovorila som si v duchu a pozerala pritom každú chvíľu na mobil, či je už ten správny čas, aby som sa pobrala na zastávku.

V autobuse som opäť pocítila nutkanie použiť "water closet", a zúrivo som pri tom žula žuvačku... Vystúpila som o zastávku skôr, vyletela na "dámy" do cukrárne a potom sa so vzrušeným klopkaním poberala smerom k miestu určenia. KRISTE PANE, veď je to len obyčajný chlapec, vravela som si... Napriek tomu ma žalúdočné a okolosrdcové pochody zrážali do mdlôb. Zapálila som si cigaretu. Po prvom šluku sa mi zakrútila hlava, presne ako som očakávala. Fajčím len v krčme pri pive, nie ako teraz, za pochodu a so stresovou náladou. Blížila som sa k bodu stretnutia, nahodila som priateľský úsmev.

Nebol tam.

Nadýchla som sa. Pomaly som si potiahla z cigarety a prižmúrila oči oproti slnku, ktoré tvorilo lesknúce sa divadlo na strechách budov, ktoré stáli na druhej strane ulice. Chvíľu som sa zamyslela kam pôjdem a komu zavolám. Porážka mi však ešte nedošla. Nemusela. O chvíľu, presne v momente, keď som hodila tlejúci ohorok na zem a zašliapla ho lodičkou, sa spoza môjho chrbta ozvalo:

"Nixi? "

Trošku prudšie, než som mala v úmysle som sa otočila a v tú chvíľu som... zomrela... Dívalo sa na mňa to najkrajšie stvorenie na svete...


TO BE CONTINUED.....

 Skutočný príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu