Ako správne žiť~ časť 1.

Ako správne žiť, ako pochopiť našu ľudskú existenciu, poslanie každej živej bytosti na tejto planéte? Prečo sme tu? Čo robíme nesprávne, keď nie sme šťastní?
Toto sú tie nezničiteľné otázky, hlboko zakorenené v mysliach najväčších mysliteľov, velikánov jednotlivých epoch histórie ľudstva. Od starovekých učiteľov filozofických škôl až po súčasných, nie príliš spoločnosťou docenených špekulantov. A na čo kto prišiel? Každý sa bil do pŕs za svoju pravdu, mal (na dobu v ktorej žil) ten „najsprávnejší“ názor a mal víťazný pocit, že odhalil čaro života. Tak, ale teraz prečo, keď bola pravda odhalená, sa našlo x ďalších, ktorí popreli pôvodné filozofické názory, vytvorili nové, absolútne odporujúce tým predchádzajúcim? Kto má teraz pravdu?
Mňa už dlho táto tematika neskutočne zaujíma. Veď kto by nechcel vedieť žiť, skutočne to ovládať a tešiť sa zo života, poznať podstatu svojho bytia? Začala som čítať rôzne filozofické diela od všelijakých bláznov spoločnosti a jediné čo som z toho mala, bolo príjemné čítanie, chvíľková radosť nad knihou, že všetko ide tak jednoducho a čokoľvek sa mi zažiada, môžem mať. Avšak následne som zobrala do rúk iné dielo, a už som začala byť na pochybách... Jeden druhému si veľmi odporujú, každý sa snaží presadiť iné arché (základ sveta, prapodstata, resp. niečo okolo čoho sa to tu všetko točí), niektorí si zakladajú na náboženstve, iní na abstraktných hodnotách, materialisti na hmotnom. Nechcem sa teraz hrať na vševediacu filozofku Aristetolovho formátu, chcem len vyjadriť svoj momentálny názor ako 17-ročná pubertiačka, žijúca v 21. storočí na Slovensku.

Na začiatok by som sa vyjadrila k náboženstvám. Nie som ateistka, narodila som sa do pomerne dosť veriacej rodiny kresťanov. A napriek tomu, začínam mať zvláštne obavy, čo sa mojej viery týka. Uvedomila som si, že rovnako ako sme my rímsko-katolíci presvedčení o správnosti našej viere, o našich pravidlách ako sa dostať do neba, sú presvedčení aj gréko-katolíci, evanjelici, protestanti, anglikáni, moslimovia, hinduisti, baptisti, jehovisti, satanisti a iní vyznávači rôznych vier a sekt. Zdravý rozum si všimne, že napr. pravidlá satanistov a kresťanov si navzájom dosť odporujú. Nemôžeme odsudzovať nikoho, lebo viera je individuálna záležitosť, každý má právo uznávať niečo iné, ale tie pravidlá si vytvorili len a len ľudia... Nechcem sa rúhať, ale kto spísal Bibliu? Mojžiš (ak existoval) možno dostal nejaké kamenné tabule s desiatimi zásadami dobrého človeka, ale kto to spísal a zvečnil? Človek je síce racionálne mysliaca bytosť, ale inštinkty máme v sebe hlboko zakorenené. Vyhrotené situácie vykryštalizujú kam až dokážeme zájsť a mozgové synapsie majú rozhodne veľmi pestré možnosti zapojenia sa. A čo robí dobrú story zaujímavou? Nevšedné fakty, priam neuveriteľné, chronologicky logické. Ktovie kto to naozaj bol ten pán Mojžiš...
Čo je už však nepopriteľné je postava Ježiša. Zámerne som napísala -postava- pretože táto záhadná bytosť vystupuje vo všetkých náboženstvách. Každé má svojho proroka, svojho vodcu, priam nadprirodzenú osobu, ktorej sa klaňajú. Na toto by som potrebovala žiť už tak približne 2000 rokov, aby som mohla potvrdiť alebo vyvrátiť predstavu o existencii Syna Božieho. Či sa tu skutočne v dobách Pontia Piláta diali zázraky je tiež ťažké posúdiť. Je však jasné, že ak tu niekto taký bol, všetky náboženstvá ho vyznávajú, len ho inak pomenovali. Tak kde je potom problém? Prečo 70% vojen bolo pod zásterkou náboženstva?
Náboženstvá vznikli ako primitívne vysvetlenia nadprirodzených javov (resp. javov, ktoré si ľudstvo s dovtedajšími poznatkami nedokázalo vysvetliť), neskôr sa zdokonalilo, prešlo určitými procesmi úpravy (bohužiaľ, podľa vplyvnejších jedincov, na úkor tých menej významných), zaviedli sa isté členské pravidlá korešpondujúce s morálkou spoločnosti, čo dodáva na ich dôveryhodnosti. Ako som už na začiatku uviedla, niektoré sa navzájom vylučujú, a z toho vyplýva len fakt, že pôvodne tu neboli stanovené žiadne pravidlá, zaviedli sa len pre udržanie hierarchie, istého poriadku (ktorý si tiež každý predstavuje ináč), ktorému sa teraz musíme len podvoliť alebo sa vzbúriť a byť odvrhnutý spoločnosťou, zaradiť sa do škatuľky „Sociálne patológie“.
Takto to funguje v našom obmedzenom svete, ale ja som chcela poukázať na inú skutočnosť; pravidlá si vytvorili ľudia, takže len ľudia nás môžu stíhať za neplnenie príkazov, nie žiadna vyššia moc! A sú to ľudia rovnakí ako my, nie sú o nič lepší, možno sú len viac finančne zabezpečení, ale trh a peniaze ako platobné prostriedky zaviedol zase len človek. Je to všetko o nás. Svet v ktorom žijem, si tvorím ja sama. Je len na mne čo považujem za dobré, čo za zlé. Náš svet je naša psychika. Máme určité hendikepy, s ktorými sa snažíme bojovať, ale to nie je tá správna cesta. Považujeme sa za škaredých, nenávidíme samých seba, a kto nás potom má mať viac rád? Sústredíme sa na malichernosti, nadávame na veci, ktoré nedokážeme zmeniť namiesto toho, aby sme sa s tým zmierili a boli šťastní, že nie sme na tom ešte horšie!
Toto je základ šťastného života. Môžem si tu písať čokoľvek, každý má chvíľu kedy je mu clivo a kašle na všetku optimistickú filozofiu. To je normálne, aj keď platí istá nepriama úmera; čím menej zlých chvílok, tým viac momentov dokonalej radosti, tzv. perál všedných dní. Znie to možno ako úboha dedukcia, ale je to v tomto chaose naozaj jedno z mála pravidiel, ktoré zaručene platí. Kedy sme šťastní? Keď nás nevyrušujú maličkosti vo vnímaní sveta, keď máme zo seba dobrý pocit, nič nás vnútorne neťaží, máme pocit slobody, cítime náklonnosť ľudí. Vtedy sa všetko darí, avšak len do určitého momentu... keď... keď sa všetko s prepáčením doserie. Ďalší poznatok, ktorý som vypozorovala je, že život je jedna obrovská hojdačka. Sme skúšaní zlom zvonku, podporovaní dobrom zvonku a neustále sa v priebehu nezastaviteľného toku času, dostávame do emocionálne diametrálne rozličných situácii. Je len na nás, či berieme to zlo skutočne ako zlo, a dobro ako dobro, lebo každý z nás to vidí inak. Preto vznikajú hádky, nepohoda a vypäté diskusie. Úspešní sú preto úspešní, pretože majú názory, podobné väčšine ľudí, prípadne dar si ich presadiť.
Základom je nebáť sa ničoho ani nikoho. Strach je zákerná potvora, ktorá v nás potláča endorfíny šťastia, tie výnimočné hormóny, ktoré robia náš svet krásnym. Možno to nie je Boh, ale kombinácia chemických látok, ktorá z nás robí to čo sme. Neznie to nijako veľkolepo, ale to je na tom pozitívne, že naozaj nemáme sa čoho báť, všetko ide, nič na svete nie je zakázané naozaj, treba vedieť len ovládať svoju myseľ, nasmerovať ju pozitívne, stretávať sa s ľuďmi, ktorým dôverujeme, máme ich radi, vedia nás rozveseliť a robiť len to, čo skutočne chceme, po čom naozaj túžime. Občas sa možno treba trochu zaťať, keď prichádzame do konfrontácie so spoločenským systémom, ale neskôr sa zase oddať svojim záujmom.

Ľudia sa majú preto zle, lebo neustále niečo chcú a keď to dostanú, prestanú si to vážiť a takto to chodí vo všetkých oblastiach narušených ľudskou činnosťou. Treba sa naučiť si vážiť skutočné hodnoty a keď to dokážeme, zistíme že toto je ten najdôležitejší kľúč ku šťastiu. Nebudeme mať pocit, že nám niečo alebo niekto chýba a ten pocit je nenahraditeľný. Moje osobné cvičenie, v ktorom sa snažím tomuto naučiť, spočíva v tom, že každý deň, keď ma chytá temnejšia chvíľa sa rozhliadnem okolo seba, na seba a hľadám samé dobré veci, ktoré ma v tom dni postretli. Možno si to niektorí ľudia ani neuvedomujú, lebo sú príliš zaslepení lovením toho čo ešte nemajú, strácajú pri tom drahocenný čas a to čo je pre nich ďaleko dôležitejšie, ale je toho tu na svete veľmi veľa, prečo sa oplatí žiť, zdieľať kyslík s ostatnými stratenými deťmi a hlavne tešiť sa zo sekundy, ktorá nás dokáže veľmi pozmeniť. Nie dúfať, že zajtrajšok bude lepší ako dnešok. Nebude. Pokiaľ nezačneme už dnešok vnímať krajšie a nepretvoríme si ho podľa vlastných predstáv dokonalosti. Opakujem; náš svet je v nás.


plánujem pokračovanie, pretože toto je len základ mojich úvah o živote

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu