Ako správne žiť~ časť 2.

Ako správne žiť, ako pochopiť našu ľudskú existenciu, poslanie každej živej bytosti na tejto planéte? Prečo sme tu? Čo robíme nesprávne, keď nie sme šťastní?

Tento krát som sa rozhodla zamyslieť sa nad láskou. Otrepané, ožužlané, toľko krát omieľané slovíčko. Pre ľudstvo nevyhnutný, doslova biogénny pojem.
Mnohí z nás jej pripisujú nadpozemské schopnosti, vyvyšujú ju nad akékoľvek fyzikálne sily platné na našej planéte, iní ju zase obviňujú za utrpenia, ktoré ich postretli.
Rhonda Byrne, autorka kultového diela "The Secret", zaviedla pojem láska ako silu, riadiacu celý vesmír, pričom všetko zlé čo sa nám deje, nemajú na rováši akési zlé sily (tie podľa nej neexistujú), ale nedostatok lásky. V tomto s ňou musím súhlasiť, lebo skutočne, nie je možné, aby to čo spája ľudí, robí dni krajšími, zároveň spôsobovalo opak. To sa deje len preto, lebo nám chýba to pekné čo sme s pôsobením lásky zažili. Stačí keď raz prežijeme niečo, čo sa nám páči, je nám príjemné, vytvoríme si k tomu kladný postoj a radi sa k tomu kedykoľvek vrátime, s radosťou to konáme, prípadne sa radi stretávame s tými ľuďmi, ktorí v nás zanechali dobrý dojem.
Lenže teraz sa dostávam do pomykova; Rhonda musela mať nejaký pádny dôvod, prečo začala masírovať mozgy miliónom ľudí na celom svete s teóriou sily Lásky. Alebo len chcela, aby ľudia skutočne uverili len v dobré sily a nesústredili sa na tie zlé, čím by ich odstránili zo svojho vedomia . No oni skutočne existujú a z ľudského podvedomia, resp. nadvedomia sa jednoducho nedajú odstrániť. Preto pravidlá, ktoré popísala Rhonda či už v "The Secret" alebo v "The Power" u mňa nefungovali, aj keď som veľmi chcela aby mala pravdu. Život by bol potom naozaj oveľa ľahší, tak ako si to predstavovala ona.
Ale chcem sa vrátiť späť k láske ako takej. Mám názor, že to nie je žiadna sila, ktorá ovplyvňuje celý vesmír, lebo potom by podľa mňa mala nastať situácia, kedy by boli všetci ľudia rovnakí, všetkým by sa páčilo to isté, všetci by ľúbili ten istý typ človeka. A to rozhodne, nech sa pozrieme kamkoľvek na kohokoľvek, neplatí. Každý človek je iný, prvky tie isté, ale kombinácie nezhodné. Hormóny tie isté, ale nervové dráhy inak poprepájané. Pamäť, čiže už raz vytvorené dráhy synapsií sú u každého úplne rozdielne, už od narodenia sa menia, menia nás ako ľudí, hocičo sa udeje, zmení nás to v základoch. Každý z nás je naozaj taká Tabula Rasi, na ktorú okolnosti čmárajú zápisky a mi si ich už len prekladáme do formy, ktorá sa nám najviac páči. Estetické cítenie, rebríček hodnôt, osobnostný rast je preto u každého iný.
Sú isté vnemy, ktoré nás tešia, zmysly, ktoré nám umožňujú kontakt s obľúbenými vecami a ľuďmi. Obľúbenými preto, lebo nám v niečom imponujú. Imponujú nášmu podvedomiu, čo sú vlastne tie mikroskopické dráhy, hlboko vryté v našom ja, tiež nazývané dušou. Duša nie je nič nadprirodzené, je to súčasťou nášho tela, len doterajšie schopnosti vedcov, neumožňujú ju dokonale preskúmať. A možno je to tak aj najlepšie, pretože keby niekto, hocikto zistil, ako ľudská duša funguje, ako by sa dala pretvoriť podľa niekoho iného predstáv, nie podľa tých našich, malo by to viac ako len katastrofálny dopad na celú spoločnosť.
Sú ľudia, do ktorých sa zaľúbime, ktorých -milujeme- nado všetko na svete. Ale tu nejde o tých ľudí, tu ide o to čo dokážu urobiť, je to súhra všetkého čo nám dokážu ponúknuť; vôňa, dotyky, vzhľad, a charakter (duša) adekvátne vyformovaný, aby lahodil tomu nášmu. Všetko sa to odohráva na výhradne biochemickej úrovni, čo nie je žiadna špeciálna sila, či zásah boží...

Predstavujem si lásku, ako dvere do stavu maximálnej eufórie, posiate miliónom malých zámok. Jej intenzita záleží od počtu vhodných kľúčikov, ktoré nám môže subjekt poskytnúť. Stačí keď nájdeme na tom druhom malú chybičku, je možné, že nikdy s tým človekom nebudeme takí šťastní, pretože nevlastní práve ten zlomový kľúčik, a dvere sa nikdy neotvoria dokorán.
Preto sa hovorí o tom "pravom", pretože to je ten ktorý dokonale zapadne. Avšak je málo prípadov, kedy aj keď v presvedčení, že to je "on",resp. "ona", bol skutočne on. Vlastnil len viac kľúčov, ako dovtedajší partneri, ale stále nie všetky, preto dochádza k rozvodom a manželským hádkam. V dokonalom vzťahu, by do seba partneri dokonale zapadali, čiže jeden druhému by absolútne vyhovovali a nebolo by ničoho, čo by narušilo takýto harmonický zväzok, pretože by neexistovala najmenšia medzierka v spojení Jin-Jang, kľúč-zámok.
Lásku delíme na rôzne druhy, ako napríklad partnerskú, priateľskú, či lásku k rodine. Je to nevyhnutné, pretože od každého milovaného človeka očakávame iné kľúčiky, pretože dvere sa navzájom líšia, ale všetky vedú k tomu istému - šťastiu, alebo láske k vlastnému životu. Hovorí sa, že ak chceme mať radi iných, musíme mať najprv radi samých seba, aby to bolo možné. Áno, súhlasím, ale je to taký zvláštny začarovaný kruh ~ potrebujeme istú silu, aby sme sa mali radi, a tú dostávame práve od tých, čo nás majú radi, preto si ich musíme vážiť.

Mám otázku: stratili ste už niekoho, rozišli ste sa už s niekým, a potom ste cítili v hrudi taký neopísateľný pocit prázdnoty? Chvíľu trvalo, kým ste sa znova dali do normálu, všetko bolo narušené. Ten človek svojim odchodom z vás vytrhol všetko čo ste si z neho prisvojili, po jeho kľúčoch ostala len prázdna zámka. Nie je dobré hľadať si niekoho ako náhradu, s kým zabudnete na toho predchádzajúceho. Nikto nebude rovnaký ako človek, ktorý vám to spôsobil. Chce to čas na vyrovnanie sa, na zahladenie stôp, pripomínajúcich toho dotyčného. Skôr ako prijmeme do svojho života nového jedinca, musíme byť psychicky odolní a pripravení na nové výzvy.

Avšak keď chceme byť šťastnejší, musíme mať jasno vo svojich predstavách o vytúžených cieľoch, ktoré chceme zdolať. V opačnom prípade sa nám môže stať, že prepasieme svoje šance alebo sa zriekneme niečoho, čo sme vlastne neskutočne chceli. Nezistíme to zo stupídnych testov v obľúbených ženských magazínoch. Tie sú zavádzajúce, existuje však mnoho iných možností. Jednou z nich je napr. občas, keď máme pocit, že nám je akosi clivo, že nám niečo chýba, zamyslieť sa čo to môže byť. Môže sa stať, že ide o niečo, čo nemôžeme tak ľahko získať a vtedy je najlepšie, keď presvedčíme samých seba, že to buď vôbec nepotrebujeme, že sme šťastní aj bez toho alebo si predstavíme, že to už máme, tešíme sa z toho aj keď to nemáme, oklameme samých seba, užívame si ten zvláštny pocit a skutočne to vie celkom zlepšiť náladu.

Chcem sa s vami podeliť o jeden môj nezvyčajný zážitok, čo sa mi stal: je to tak možno týždeň dozadu, keď som mala veľmi zlú náladu a zrazu ma napadlo, ako mi chýba dotyk malého strapatého mačaťa, pohľad naň a celkovo, tie časy, keď som bola menšia a celá rodina sme sa tešili malých mačiatok, učiacich sa prvým loveckým schopnostiam. Ale povedala som si, že by s tým bola len robota a síce som po ňom stále túžila, bola som spokojná aj bez neho. A práve dnes dobehla za mnou sestra, že máme pred domom malého muriška. Nemôžem uveriť, že tu leží teraz pri mne, spokojne si pradie, zatiaľ čo ja píšem svoje zvláštne filozofie na notebooku, ktorý sa mi tiež dostal takto podobne zvláštnymi okolnosťami, kedy som si povedala, že ho ku šťastiu vôbec nepotrebujem. Ale toto malé oplýva nenormálnym entuziazmom, šikovnosťou a prisahala by som, že aj nadmernou inteligenciou.

Na záver tohto článku sa chcem ospravedlniť každému, koho som akýmkoľvek spôsobom pobúrila a zároveň by som chcela vyzvať tých, ktorí sa dostali až sem, aby mi napísali nejakú spätnú väzbu, prípadne vlastný pohľad na danú tematiku. A ešte jeden poznatok, vypozorovaný, osvedčený a platný v praxi; nikdy sa na nič netešte, pokiaľ nechcete byť sklamaní. Nič tak nebolí, ako nesplnené predstavy. A realita je teda chladná profesionálka, čo sa mučenia rojkov týka. Skôr si uvedomte, že keď -to- nevyjde tak sa nič nestane, žili ste doteraz aj bez toho. Predídete mnohým škaredým sklamaniam. Neviem čím to je, neviem či je náš život vopred naplánovaný a my si nemôžeme dovoliť ho nejako iným spôsobom meniť alebo si ho tvoríme sami a nevieme to, ale naozaj "Nekrič hop!, kým nepreskočíš.".

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu