Podo mnou Dunaj a dravé vlny. Chytá ma závrat. Chcem preč z toho strašného mostu. Bežím. Som v nejakej tmavej štvrti.
Stojí tam len On. Neviem kam mám ísť, kam patrím... Chcem sa ho opýtať na hocičo, len nech sa necítim tak osamelo a stratene. Než stačím otvoriť ústa, pozrie sa na mňa a tichým mrazivým hlasom povie: -Ešte sa stretneme...
Zimomriavky. Ochladilo sa... Počujem len horúce slzy a cítim iba vlastné srdce.
*
Som v škole. Nespoznávam nikoho, všetci sú cudzí, nedokážem sa sústrediť na písmenká na tabuli. Nikoho nezaujímam. Nikto ma nevníma.
Strhnem sa.
Prievan.
Prievan? Všetko je pozatvárané.
Dvere sú otvorené. Vkročí On. Trieda je poloprázdná. Učiteľa už nikto nepočúva, všetky oči pozorujú Jeho.
Opäť mi je zima. Cítim ako sa mi roztriasli vnútornosti. Splnilo sa to, po čom som v hĺbke môjho ja túžila, ale bola to najtemnejšia predstava, ktorú som držala zamknutú pred zrakmi zákerných hyen.
Nechcem som sa obzrieť, no telo ma neposlúcha... Modré oči neobyčajne tmavé nestoja o žiadne iné v miestnosti. Vidia svoj svet. Tak blízky tomu môjmu. Príťažlivý pre ostatné osobnosti, príliš plytké, aby nás dokázali pochopiť...
*
Som na plese. Všade smejúce sa tváre, afekt, falošná radosť, nablýskané šaty, vyčesané tváre, úzkosť rúžom premaľovaná na zvodnosť. I ja cítim pocit spokojnosti... Každý tu žije prítomnosťou, šampanským si vylepšuje svoj povrchný život. Ja myslím na budúcnosť.
Hudba mi trhá predstavy. Zvery v smokingoch mi nedovolia ukázať, že som lepšia. Peniaze im skrivili chodníčky. Alebo krivé chodníčky ich priviedli k peniazom?
Mladé ženy sa menia na žiarlivé, závistlivé sépie, neznesú pohľad na mňa. Nepomôžu mi dostať sa do ich vôd.
Hovoria si vyššia spoločnosť. Svedomie a láska sa zmenili na frázy.
Nikto v sále nechápe, ani to chápať nechce.
Len On.
Zase sme sa stretli. Vzduch je ťažší, rozum reaguje len na vyzvanie do tanca. Nikdy by som sa nedokázala postaviť vedľa tých dokonalých, no odrazu sa necítím opustená ani horšia. Počujem Dunaj, nevnímam, sen je taký nádherný, dvere sú otvorené, som utopená v známych očiach.
Čas sa zastavil.
Jediný pohľad mu o mne prezradil všetko. Poznal ma lepšie ako moji pratelia. Tí, ktorí zrádzajú kvôli lodičkám a drahým oblekom.
Budúcnosť ma desí.
Všetky moje túžby a ciele sú nedosiahnuteľné.
Budúcnosť ma desí.
On tu tiež nebude večne.
Budúcnosť ma desí.
Chcem utiecť pred zlom.
Nechcem viac trpieť pozemské peklo.
Pochopil.
Naklonil sa.
Dotkol sa ma.
A všetko pohltila tma.
------
Ľahko depresívny obsah textu sa lepšie chápe, keď pociťujete momentálnu bezmocnosť, zúfalosť a prepadajú vás myšlienky o zmysle života. Idea je hlbšia ako na prvý pohľad vyzerá. Nechám na vás ako si to celé vysvetlíte.
*NoxiousNicole.
...nie sme svätí, sme stratené deti, stratené duše, stratení dospeláci v stratenom svete...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár