Ale aby som sa dostala k podstate veci; vyrastala som v dobe, kedy aj babička (i keď ona nie je iná ako ja) na mňa pozerala maximálne skeptickým okom, a vždy keď som si obliekla niečo letnejšie, nenápadne vyrývala, resp. podrývala moje sebavedomie, rečami o tom ako ona zbožňuje opálené krásavice, ako jej vždy bronz imponoval... Bohužiaľ, ja okrem totálne bielej pokožky trpím od narodenia melanómom, mám cez skoro celú nohu pigmentovú škvrnu, po každom lete som bohatšia o pár nádherných znamienok a pieh, a samozrejme čo sa týka slnenia, to je pre mňa vylúčené pokiaľ nechcem zaspávať v mukách slnkom zošľahaného chrbta.
Pravidelne s nástupom teplejších mesiacov som mávala traumy, pretože aj vlastná mama vždy len skritizovala výber oblečenia, z ktorého kričala moja bledosť... V 35°C-vých trópoch som mala podľa nej chodievať zahalená ako dáka konzervatívna žienka z orientu, len aby som, nedajbože, neodhalila svoje „chyby“. Vždy som trpela, a nedokázala si odpustiť argumentáciu, že to prosto nejde, že svoje telo v tomto smere nedokážem zmeniť a prestať v lete chodiť von, nechcem.
Tak potom mi dáka jej múdra kolegynka odporučila solárko. Hm, bola som natoľko zúfalá, že som sa nechala nabalachať, ale na moje šťastie, keď som prišla prvý raz do salónu akurát z tadiaľ vychádzala jedna blondínka (nič proti blondínkam, blbá náhoda), tak nechutne spálená, že som bola šťastná za moju prirodzenú farbu kože. Plán turbosolárium pošiel.
Zo zvedavosti som si prečítala diskusiu k danému článku. Uvedomila som si, že nie som jediná na svete hentaká bledučká, a že je miliarda ďalších ľudí, ktorí boli od dôb stredoveku pomaly vyčiarknutí zo zoznamu atraktívne vyzerajúcich. Všetko je to však len jeden veľký biznis, cez cenzúrované média sú k nám pretláčané trendy, ktoré okrem iných nemenej katastrofálnych dôsledkov, majú za následok emocionálne úpadky dnešných teenagerov, pretože práve táto veková skupina najviac podlieha všetkým tým chorobomyseľným výplodom o peknom výzore. Dennodenne sa pozeráme na nádherné (a nemenej umelé) ženy, a potom niet divu, že naše podvedomie nám dáva varovné signály, upozorňujúce nás na naše chybičky krásy (pre ktoré sme vlastne originálmi); že naše okolie na nás krivo pozerá, keď sa niečím líšime od tých billboardových slečien, či tzv. celebrít, pretŕčajúcich sa nonstop pred objektívmi. Vytvorila som si teda za tie roky klamlivý úsudok, že hnedé baby sú viac žiadané a občas mám taký pocit, že ten falošný svet vnútil tento názor viacerým, nielen mne. Ak má teda nastať nejaká revolúcia vo vnímaní farby pokožky, tak to sa teším na gigantickú vlnu brainwashingu, protivlnu tej, čo nás tu vymýva dobrých sto rokov...
Vždy som si totiž priala pozerať sa zvrchu na tých pripálených vypatlancov, čo komentovali môj výzor so slovami: „Fuj, ty si aká biela...“, ale doterajšie trendy mi to neumožňovali. Lenže v posledných rokoch som sa konečne naučila žiť so svojím telom v symbióze, prestala ho porovnávať s relatívne krajšími protikladmi a svoju pigmentovú škvrnku beriem ako prirodzené, bezbolestné, maximálne originálne tetovanie. Názory povrchných ľudí, škatuľkujúcich niektoré výzorové črty do balíčka patriaceho do smetí, síce zabolia, ale rozhodne nie sú podstatné, obohacujúce a jednoducho len o dotyčnom prezrádzajú, že sám trpí nejakým psychickým problémom, prameniacim zo vzhľadu. Konečne nadobúdam nádherný pocit, že duševne dospievam, resp. rastiem nad úroveň vyššie spomínaných pripečencov. Keď ma dnes niekto skritizuje za odtieň pokožky, vôbec to nezašejkuje mojou psychikou, nemám potrebu vnucovať sa chlapom (nehrozí, že by som sa sklamala a bola odmietnutá, lebo daný pán má inú predstavu o kráse a vzhľad je pre neho smerodajný), keď sa objaví na scéne niekto koho značne priťahujem, je to len znak toho, že aj také ako ja majú šancu sa vydať.
Na záver sa chcem vlastne poďakovať mojim rodičom, že stvorili takú éterickú bytosť, pobledšieho náteru. Aj keď obdivujem krásne opálenie, príroda mala pocit, že takto budem najkrajšia, a ísť proti prírode by sa rozhodne nemalo.
P.S. Vlastne som týmto všetkým chcela povedať, že aj keď to znie ako klišé, súdiť podľa vzhľadu by sa vážne nemalo, pretože výzor je záležitosť, za ktorú môže x neovplyvniteľných faktorov a nikto sa nenarodil bez chyby (to by bol jeden veľký omyl, lebo by neskôr mohol trpieť nepríjemným pocitom, že sa narodil ako kópia nejakých opíc, čo si pravidelne ľahajú pod nôž). A koniec koncov všetko je to len v našej hlavičke, čo uznáme za dobré či zlé, za pekné či škaredé.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
barbora303
11. 8.augusta 2012 23:59
Ja mám podobný problém s tými znamienkami na nohe, ako malej sa mi to vyhodilo, je ich tam aspoň milión, vždy som sa za to hanbila, nikdy som nenosila kraťase a pod. ak tak určite silonky ... no len buď cez také horúčavy v rifliach. Tak som sa na to vykašľala, tiež sa to snažím brať skôr ako nejaké poznávacie znamenie, nie "chybičku" krásy, nie kvôli ostatným ale hlavne kvôli sebe Vďaka za článok, riadne ma povzbudil, aspoň viem že v tom nie som sama a stávajú sa aj horšie veci, hlavne nech sme zdraví
Napíš svoj komentár