A tak pozerám. V skratke: seGZi blondie ráno vstala zo svojej obrovskej ružovej postele, obliekla si minisukňu, išla do školy. V škole sa neučila, len klebetila s kamarátkami. Zo školy prišla domov, zobrala si jablko a nejaký fajnový zeleninový šalát, a išla veliť svojmu tímu roztlieskavačiek. Večer zobrala svoje kamarátky (opäť dokonalé) a vyrazila pařit. Prišla bohviekedy, dala bozk svojmu frajerovi, mimochodom kapitánovi futbalového družstva a rozlúčila sa so svojími taktiež dokonalými a prachytými rodičmi. Zaspala vo svojej obrovskej posteli. Dej ma nejak netrápil, stejne na konci všetko dobre dopadlo a seGZi blondie bola najúžasnejšia na svete.
Všetko pekné...
Vypla som telku a za pár sekúnd som sa preniesla o niekoľko stupňov zemepisnej šírky bližšie k Vysokým Tatrám. Išla som do svojej izby; klasická váľanda s rozhádzanými perinami. Tričká, pyžamo bárčo bársde na zemi. Bordel na stole. A mamino známe: "Okamžite si to uprac, lebo nepojdeš na počítač!"
SeGZi blondína, by svojim sladkým hláskom zavolala na ich strhanú upratovačku a mohla by sedieť pri počítači celý deň.
Ja som sa musela ťažko zohýnať a upratovať si svoje hnusné háby.
Mám tú smolu, že ako správna baba mám v strede izby veľké zrkadlo. Ale pohľad do neho som si fakt mohla odpustiť. Namiesto exkluzívnej barbie na mňa čumela odmaľovaná príšera s kruhami až po bradu. Vlasy nevkusne strapaté a tepláky by mi závidel hociktorý houmles. "FUJ!" znechutene si pomyslelo moje ja a moja fyzická schránka odcupitala radšej k tomu počítaču.
Keď nie som chorá zvyčajne vyzerá môj denný program takto:
5:00 BUDÍČEK! -ten ma vie vždy potešiť... (blondie spinkala minimálne do 8:00)
...nasleduje príjemné ráno, a ak mám šťastie nikto ma v kuchyni nebuzeruje, že som okeckala nový obrus...
6:30/7:30 - cesta do školy. Preferujeme ochranu prírody, takže či mrzne, či prší, či padajú krúpy, naštartujem svojho tátošíka (pre nechápavých-bicykel) a letím do školy (nie je veľmi blízko)
...s depresiou z cesty (CYKLISTICKÉ CHODNÍKY sú u nas tabu, takže so smrťou v očiach a snahou prežiť vyskakujem freestylom na obrubníky chodníkov, zoskakujem a uhýňam sa cestným pirátom) začínam vyučko... to komentár nepotrebuje
...okolo pol druhej ma čaká mňamózny obed v školskej jedálni. YUMMI! (tie abstraktné deformácie rôznych špecialít, by váš neodolný metabolizmus rýchlo vrátil naspäť)
...krúžky už nemám skoro žiadne, aj tak som tam nikdy poctivo nechodila (od októbra som pochopila, že to nie je môj šálok čaju)
...takže 14:00 som doma, ak sa nezabudnem u niekoho
... vytasím svoje luxusné komunistické, fajn čítateľné učebnice a hurá do učenia.. a človek sa učí, učí.. až príde mama a vypne mu počítač
...večer ak sa zadarí vyjdem si niekde von. Domov musím prísť presne, lebo každá neodhadnutá minúta ma stojí extra polhodinu pindania zo strany mojich drahých...
...a potom zničená z čínskych budíkov, slovenských ciest, umeleckých jedál, sovietskych učebníc a mojich rodičov, na tvrdom matraci s hladným komárom v izbe, zaspím.
A nič zaujímavejšie sa nikdy neudeje. Výnimočné okamihy v mojom prípade zaručene končia katastrofou.
PONAUČENIE: nepozerajte tie hnusné americké grcy s dokonalými fejsmi, potom len začnete bedákať nad svojím hrozným životom.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
charis
21. 9.sept. 2011 21:58
pre toto si vždy po filme poviem že už NIKDY to nebudem pozerať... a aj tak na to civím vždy keď ide niečo nové
Napíš svoj komentár