Ta zapnem fejsbuk.
Ta napíše jeden psyduck.
Ta odpíšem.
Ta 10x (minimálne) skontrolujem čo nové.
Ta potom pozriem či ten debil nelajkoval nejakej opici niečo.
Ta ešte chvílu aktívne fuckbookujem.
Ta potom zoberem dáky zošit, že dačo sa poučím.
Ta kým je kompl zapnutý... ňák mi to do tej lopuchárne neleze.
Ta dobre. Tato vypadá taký festný fejsbukár.
Ale teraz už vážne... Asi rok dozadu, keď som premýšľala nad virtuálnym životom, predstavovala som si ho len ako LIKEs a Priateľov na sociálnych stránkach. Prešiel rok a zmenili sa veru moje názory.
Začalo to nejak trápne... (PREORIENTUJ SA NA SKYPE--)
Niekto z mojich nudiacich sa skype kontaktov ma hodil do nejakej obrovskej konverzácie, kde pár ľudí "konverzovalo" zvyšok opúšťalo konverzáciu. A ja samozrejme hneď nadšená, že si môžem šikovne rozšíriť počet skajpových kamarátov, som začala nebezpečne diskutovať.
Ilustračný model:
JA: ČAUTE HHH
Mr. XY: ČAU HH
A to mi stačilo. Dotyčný hneď dostal odo mňa request: Dobrý den. ...
Priznávam, bolo to trápne. smiley: Akože omyl no...
Ale takto sa začalo niečo, čo mi ovplyvnilo môj malý svet. Každý deň som sa tešila domov, aby som si mohla ísť písať s mojím drahým. Prepísali sme milióny písmeniek...
A stále bolo o čom.
Zistila som, že nebýva ďaleko. Tak som ho zavolala von (áno, viem že baba by nemala, ale tak niekedy to treba rozhýbať!), prvýkrát... druhý.. tretí... n-tý... a ani raz sme spolu neboli. Vždy sa z toho nejako vykrútil. Mne plány jednoducho nevychádzajú. Možno unáhlene som si naplánovala spoločnú budúcnosť. Vedel o mne už asi všetko. Ja o ňom. Tajomstvá žiadne. A predsa sme objatia vnímali len ako (hug).
Naplánovali sme si spoločné leto. Nič z toho samozrejme.
Chytala som z toho depresie. Keď som plávala v čiernote mojej slzami rozmazanej riasenky a snažila nezadusiť sa soplom, túžila som, aby tam bol so mnou. Aby mi podal vreckovky, pohladil ma...
Nikdy som necítila jeho vôňu, dotyk, a predsa som sa zamilovala. Do písmeniek!
Možno preto, že som nepoznala jeho chyby. Že som si ho mohla vysnívať a dotvárať večer pred spaním (neberte ma ako duševne narušenú prosím , že mi rozumel a vždy ma vedel rozosmiať. A mne možno aj vyhovovalo, že neznal moje pravé hmatateľné ja. Že poznal len moju slovnú zásobu, štylizáciu, interpunckiu... Možno mu to vyhovovalo a nechcel to meniť.
Potom mi jedného dňa napísal, že sa sťahuje a nebude mať prístup na internet. SMS-ky samozrejme existujú, ale to je nepraktická alternatíva. Už je to nejaká tá doba, čo sme stratili kontakt, ale úprimne môžem povedať, že na neho tak ľahko nezabudnem.
Ešte to chcelo nejaký krutý koniec, akože sa z neho vykľul úchylák alebo šéf obchodu s bielym mäsom... A veru nie. Bol to obyčajný chalan, mne tak blízky a predsa tak ďaleký.
Dúfam, že väčšina z vás ma bude považovať za cvokyho, lebo to svedčí o tom, že žijete na reálnych vlnách a nenecháte sa stiahnuť svetom ilúzii, smajlíkov, núl a jednotiek. Ale som presvedčená, že nie som jediná, ktorá má takýto zážitok. Mohli by ste mi napísať čo ste si prežili vy, možno by ma to psychicky nabudilo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bondulka
13. 12.decembra 2011 15:15
vôbec ťa nepovažujem za cvoka
Napíš svoj komentár