Chcem tak veľa, keď chcem precítiť každý nádych svojho ja?

Stále hovorím, že treba žiť každou sekundou, užívať si život plnými dúškami, brať si z neho čo najviac, pretože preto tu sme. Ale sama sa častokrát zobudím v strede dňa a uvedomím si, že sa podľa toho neriadim a iba si serem do huby. Spamätám sa ale na koľko zase? Iba na pár dní? Mesiacov? Prečo nemôžem byť bdelá už furt? Mne sa nechce znova a zakaždým si to zas uvedomovať, že ZNOVA zabúdam žiť. A pritom to je také jednoduché.
Každé ráno sa poďakovať slnku za lúče ktorými dotieravo brázdi tvár aby sme sa už konečne vyterigali z tej postele. Každé ráno pozdraviť rozospatú rodinku a ďakovať za to že sú tu. Že nezmizli ako ten môj, v poslednej dobe večne miznúci, pocit žitia.

Chcem tak veľa, keď chcem precítiť každý každučký nádych môjho ja? Každé ranné prebudenie a večerné zaspávanie? Každé objatie od miľúbených, každý bozk od milovaného?
Chcem tak veľa???? Ja nechcem peniaze. Nechcem vecné ceny. Chcem len jeden jediný pocit.. pocit okamžiku. Dnes som stála na zástavke a otočila som sa a... videla som úžasné divadlo vetra s farebnými spadnutými listami na ceste. A bolo to krásne.. a vtedy som sa zobudila. ZNOVA. A uvedomila som si, že som ZASE zaspala.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

16 komentov k blogu