práve postavená.
Hovela si v prístave
a pozerala do diaľav,
z ktorých sa vracali ostatné lode
a snívala, že aj ona raz pôjde
tadiaľ.
No stále jej niečo v tom bránilo. Snažila sa pohnúť a nešlo to!
Od zúfalstva vybledla, stratila skoro všetky farby. Pritom to bývala taká krásna loď. Po dňoch a nociach plných zúfalstva na to prišla.
V ceste do neznáma jej bráni kotva!
Odhodila kotvu,
napla plachty,
vydala sa za oblakmi.
Brázdila more a urdžiavala stále ten istý kurz: ,,do neznáma a ešte ďalej". Bolo jej neskutočne dobre, nič ju neťažilo,
žila iba pre seba a svoju slobodu. Ten pocit si hneď zamilovala.
Niekedy stretla aj ostatné lode, no tie mali pred sebou vždy nejaký cieľ, úlohu a na bezcieľne putovanie s ňou ísť nemohli.
Nevedela pochopiť ako môžu mať nejaký cieľ, ako môžu byť aj tak neslobodné, keď plávajú. Veď či sa ona tej slobody
nezbavila odhodením kotvy?
V snahe prísť veci na koreň raz sledovala jednu veľkú loď. Tá loď ju priviedla ku pristávu.
Na jej veľké udivenie vybrala to seba kotvu a hodila ju do mora.
Ako to že pláva po mori aj s kotvou?, chodilo jej hlavou.
Ona totižto vôbec tú kotvu nemusela zahodiť. Stačilo by keby ju len vybrala a uložila na palubu.
Lenže teraz? Čo s takou loďou bez kotvy?
Tá už nezakotví nikde.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár