No túto zimu je to iné. Pozrem von oknom, slniečko sa usmieva a pokým nevyjdem von, mám pocit že je jar. Hmm Perinbaba je už asi veľmi stará..popletená xD.
Cez tieto sviatky myslím na ľudí, ktorých mám najradšej. A pri vyvalovaní v kresle sa mi v spomienkach vynoril jeden človek. Tieto spomienky sú zvláštne, memntálne smiešne..ale pri ich prežívaní boli veľmi bolestivé. Na čo myslím. Myslím na LÁSKU.
Kto z nás ju nepozná? Aj keď je len jednostranná. Ten pocit, že pre toho druhého spravíte všetko, že idete všade tam, kde je on, aj keby ste tam v živote nešli. Počúvate piesne v nádeji, že tá pieseň je o vašich pocitoch. Všetky aj keď len malé náznaky náklonnosti sú pre vás prívalmy obrovského šťastia. Len jeden pohľad, či nežný dotyk. Podvedomky vyhľadávate jeho prítomnosť, hlas či smiech.
Je ťažké stretávať sa s človekom, s ktorým ste si nesmierne ublížili. S človekom, s ktorým ste toľko prežili- dobrého aj zlého. No keď tak teraz s odstupom času nad tým premýšľate, sú to len maličkosti. Ale čo to pre váas vtých časoch znamenalo. Ona ľúbi jeho, on ľúbi ju. Môže sa toto vôbec skončiť zle.. alebo katastrofálne? Môže.
No všetko sa už skončilo. Ostali len prázdne pohľady a nemé tváre. Kam sa vytratil ten cit? Keď ste ľúbili tak, že ste mali pocit, že vám rozrhne srdce. Keď ste pre neho trpeli tak, že ste vyronili nekonečne veľa sĺz. Keď ste túžili byť každú chvíľu len s ním. Keď ste roky mysleli len na toho druhého. No táto láska bolo zvláštna. Nikdy som ho nepobozkala, nikdy sme spolo nechodili. Bolo to o niečom inom. O niečom nevysloviteľnom. O túžbe po tom druhom. O niečom nádhernom. No osud to chce inak. Donútil nás oboch veľmi trpieť a poznať čo je to keď bolí srdce, rozum i telo. Keď vás vytáča do nepríčatnosti z neľudských činno toho druhého.
Keď jeho slová vás rania. Keď sme boli zvyknutý len na tie najkrajšie slová, no zmenili si na urážky a klamstvá. Keď ste sa pri náhodnom stretnutí na seba usmievali tak, že vám šli vypadnúť zuby, no teraz keď sa stretnete oboja otočia hlavy na iný smer. Keď ste vždy sedeli vedľa seba. A teraz si musíte sadať na iné konce miestnosti. No keď sa pozriete do jeho očí, vidíte tam nič, prázdnotu starú bolesť-starú láaku. Keď nástúpite do autobusu, sadnete si a cítite že je tam. Nevidíte, len cítite. Keď sa tí čo sa mali najviac radi, začnú nenávidieť.
Tam, kde láska končí, začína nenávisť.
Človek nenávidí z lásky, nie z nenávisti.
No čo sa stalo s tou veľkou láskou? Kam zmizol ten nekonečný cit? Vyprchal z nás ako niečo, čím sa už v živote nebude zaoberať? Nie, nie... ostane navždy hlboko v srdci ukrytý. A raz za čas, ako napríklad na vianoce, nahliadneme do svojho srdca. A nájdeme tam tú starú lásku. A pri týchto spomienkych sa budeme nebadane usmievať. Láska je nekonečná.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár