12.9.2010 nedeľa
Moja maličká sesternička si zo mňa spravila živú, spiacu preliezku. Ako inak. Veď jediný spachtoš, ktorý dnes spal u babky som bola ja. Pozriem sa na mobil. Je iba 7:45. Takto skoro ma budiť? Bože! Však je nedeľa! Nemyslíte vážne. Ani včera som veľa nespala....nejako sa mi to nedarilo.
Počas celého víkendu som bola u babky a samozrejme, tam žiadny naši, nikto kto by mi kázal už o 21:00 vypnúť počítač. Tak som bola ako normálne približne do 1 rána na internete. Išla som si ľahnúť a ako zvyčajne som nemohla zaspať. Pozerala som do stropu a rozmýšľala. Najmä o tom čo som si písala s kamarátmi či rôznymi známymi. V ten večer som sa veľa nasmiala. No po smiechu prichádza plač. Do vtedy som tomu neverila, bo nikdy sa mi nič také nepotvrdilo. Až tento deň.
Ako som už napísala, ráno ma zobudila moja maličká krásnučká 3ročná sesternička. No keď sa jej nedarilo, teda ja som nevyliezala z teplučkej postele, do toho všetkého sa prikmotrila Kiarenka (fenka väčšia a ťažšia než ja). Nedobrovoľne som sa posadila a keď si sesternička pomyslela, že už som hore a už nezaspím, pomaly sa vyteperila z izby aj so psom. Znova som si ľahla a na chvíľočku zaspala. No naozaj len na chvíľočku.....
O 8:28 presne mi zazvonil telefón. Zodvihnem to s prispaným „Hmmm....“.
„Dobrý deň. Tu polícia.“ ozve sa mužský hlas. Zneistela som. Nevedela som čo si mám myslieť. Hádam si zo mňa dakto strieľa? Alebo sa niečo stalo môjmu ujovi? Ako minulý týždeň babke volali s tým že môj ujo havaroval a dakoho ževraj zrazil. No to len sprosto klamali. Dostal obyčajný šlus defekt (neviem ako sa to správne píše) na prázdnej ceste. Preto som si nebola istá čo sa deje. Čakala som, ako bude ten dotyčný chlap v telefóne pokračovať.
„Je pri telefóne Jana S*******? “spýta sa. No dobre, tak neklame a naozaj je policajt. Odkiaľ by potom vedel...
„Nie jej dcéra. Prečo?“ spýtam sa. Už mi tu naozaj dačo nehraje. Toto sa mi prestáva páčiť!
„Ehmmm... Váš telefón je napísaný na meno Vašej mamy. Neviete kto má druhý telefón napísaný na ňu?“ spýta sa a tiež je trochu neistý. Čo sa tu deje?
„Vážne netuším.“ Odpoviem. Vo dverách izby sa zjaví babka.
„Počkajte, dám Vám k telefónu babku.“ Poviem a podávam mobil babke. Tá so začudovaným výrazom na mňa pozrie.
„Polícia...“ zašepkám.
„Prosím, V******. “ povie do môjho mobilu. Policajt jej dačo povedal a strašne zbledla.
Mobil jej vypadol z rúk a už aj ona padala na zem za ním. V momente som vyskočila z postele a bola pri nej. Ostala som v šoku. Čo sa to preboha deje?! Babka sa strašne triasla s pohľadom upreným niekde za mňa. Pri mne som začula strašný krik mojej sesternice.
„Ján je mŕtvi.“ Trasľavo povie. Ján...Ján?...jediného Jána ktorého poznám je...
„Dedo?“ ledva som zo seba dostala. Babka prikývla. Prestala som vnímať okolie. Teta vzala na ruky sesternicu a dačo hovorila. Nevnímala som nič z toho. Nemohla som... Dedo a mŕtvy? To nemôže byť pravda. Veď predsa...on nie! Teraz bol na preventívke a všetko mal v poriadku. Pokúšala som sa trochu počúvať...
„...čo ti presne povedal mama?“ so slzami v očiach sa pýtala teta.
„Ž-že d-dedo je mŕtvy. Našli ho 1,5 km v lese. Iba s mobilom.....“ babka hovorila potichu a prerušovane. Už sa až tak veľmi netriasla. Vstala som a odišla späť do postele. Prikryla sa paplónom a rozplakala som sa. Toto nemôže byť pravda! Nie! Neverím tomu. To jednoducho nie je logické. Nie!
***
16.9.2010 štvrtok
A je to tu. Deň pohrebu. Dnes ideme pochovať deda. Ráno vstávam rozhodnutá, že dnes to bude posledný deň, čo budem plakať. Nemôžem byť večne smutná. Veď ako každý vraví, je už na lepšom mieste.
Ale hovno! Tým si nik nemôže byť istý! Boli ste tam?
Ach jaj... Viem, takéto reči nie sú najlepšie.
Niekedy si pripadám ako vo sne. Niekedy, sa mi zdá, že život je jeden sen dakoho alebo dačoho nevysvetliteľného a my ľudia, iba žijeme jeho príbeh.
Mávam pocit, že všetko je len fantázia dačoho nadprirodzeného. A my sme len postavičky ktoré To dačo ovláda. Že jedného dňa, keď To prestaneme baviť, tak jednoducho uzavrie kapitolu nášho žitia. Nik nevie kedy sa to stane a akým spôsobom.
Niektorý majú šťastie, že netrpia. Tak ako môj dedo. Jednoducho šiel na hríby. V jednu chvíľu bol OK a o sekundu mu prasklo srdce a spadol na zem mŕtvy. Žiadna bolesť, žiadne utrpenie. Len maličká sekunda a je po tom. Keby som si mala vybrať smrť tak jedine takúto. Rýchlu... bezbolestnú.
No dnes ešte nie! Dnes ešte neumriem. Nijakým spôsobom. Dnes sa idem rozlúčiť. Posledný krát s osobou z mojej celej celučičkej minulosti. Mojím nedokonalým, no aj tak milovaným dedom. Vstávame skoro ráno. Bez slov sa obliekame. Všetci do čiernej. Čierna. Vraj farba smútku... ja so to nemyslím. Žiadna farba nie je hodná tohto pomenovania. Každá farba je výnimočná a krásna zároveň. Nie je fér jednu takto vylúčiť.
Vchádzame do obradnej miestnosti. Počujem, že mu dali zahrať jeho najobľúbenejšiu pieseň od Dočolomanského- Otec.
Nám patrí prvá lavica, ako tým najbližším príbuzným. Ja si tam nesadnem. Nie! Nedokážem sedieť na mieste. Postavila som sa na ľavú stranu siene k stene.
Toľko kvetov. Všade okolo rakvy toľko prekrásnych kvetov.
Obzriem sa dozadu. Páni toľko ľudí. Zvyšné tri rady plné a ešte vzadu ich stálo mnoho.
Obrad začal. Nedokázala som vnímať kňazove slová. Keď dozneli, celá rodina sme vyšli pred miestnosť. Začali nám želať postupne úprimnú sústrasť. Neviem či to je správne. Predsa sa snažíme sa držať, ale keď k Vám príde každý jeden človek a potrasie Vám rukou, vždy to zabolí. Spomienka, že už nikdy to nebude také ako predtým. Že sa postupne celý život postupne a neodbytne hrúti.
Pozriete sa doľava na ten dav ľudí, čo Vám chce ešte podať ruku, chce Vás ešte objať, a pripomenúť prečo tu stojíte takýto zničený, nevyspatý , hneď sa vám zatočí hlava, že koľko toho ešte musíte zniesť...no spravíte to a vydržíte, lebo viete, že to robíte pre Vašu rodinu. Pre Vašu rodinu sa nezosypete ako domček z karát po každom potrasení pravice. Vydržíte a budete žiť. Snažiť sa žiť normálnym spôsobom. I keď to bude ťažké. Treba sa naučiť žiť s naším osudom, no nikdy nezabudnúť na ľudí, ktorý Vám priniesli do života svetlo. Tak týmto Ti dedko dávam posledné zbohom a už nebudem ďalej smútiť.
Riadim sa heslom : „Mors principium est!“ a verím mu. Nič nekončí ale naopak, všetko sa iba začína....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
fantom1231
30. 9.sept. 2010 14:43
Tak toto je velmi pekne a aj pravdivo napisane čo sa ti stalo. Toto ma dostalo, čim všetkym si ty prešla , je to bolestna udalost stratit niekoho blizskeho :///
Napíš svoj komentár