Krvavá nevesta

Trochu na úvod, táto báseň je ako aj väčšina mojej tvorby negatívna, plná depresie a smútku. Mierne som zašla až do morbidity už len ten názov krvavá nevesta, hovorí sám o sebe. Keď som ju písala mala som v mojej mysli a pred očami obraz, ktorý som sa snažila opísať. Videla som byt, ktorý bol starý bolo tam zrkadlo, komoda na nej váza s červenými ružami, tie ruže boli krvavo červené. Na zemi ležala žena, mala na sebe biele šaty zmáčané krvou. Všade navôkol boli črepy z rozbitého zrkadla.
Kľudne ju môžte komentovať, kritizovať, uvítam akékoľvek názory.
A tu je už sľubovaná báseň:

Keď ticho znie v mojej hlave 
rinčia sklá v mojej duši
spravíš niečo nečakané
nik o tom nevie, len on to tuší

chŕliš zo seba horúcu lávu bolesti
kričíš a ta zima sa ti zarila do kosti
sklesnutý pohľad na tvojej tvári
on čakal ťa hrdo pri oltári

utekáš svetom túlaš sa nocami
nič nečakáš netušíš, či ťa zastaví
v noci sa strháš z nočnej mori
nedorezali by sa ti vtedy krvi

v byte po tebe zostalo prázdno
aj to zrkadlo prasklo
črepiny pokvapkané krvou 
a ty ležíš na zemi

pri tvojej hlave sú rúže
tvoje telo tam nevinné leží 
chceli ťa stiahnuť z kože
no už sa im to nepodarí

svadobné šaty zmáčané slzami
krvou zaliaté ležia na zemi
navôkol rozbité črepiny skla
ďalšia iskrička života vyhasla

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu