Všade je tma a ticho, po celej izbe sa rozniesol iba tikot hodín.
Hlavou mi hmýria myšlienky na teba, na mňa, na nás...premýšľam, čo bude ďalej a v tom mi steká slza a rozpije sa do vankúša. Za tou horúcou slzou ide ďalšia a ďalšia. Snažím sa upokojiť, no nejde to. Pociťujem smútok, hnev, trápenie a lásku v jednom. Som smutná, pretože sa niečo zmenilo a ja neviem čo, ale už to nie je také ako predtým. To slovné spojenie "také ako predtým" ma desí, pretože sa obraciam do minulosti, ale to ja nechcem. Budúcnosť je v tejto chvíli viac než obraz tmavý a nejasný. Zostáva mi len sa zamyslieť nad prítomnosťou, ktorá sa nenesie v duchu minulosti a bez toho len ťažko príde budúcnosť. Pociťujem hnev a prečo? Pretože som sebec a egoista, ktorý ťa chce mať len pre seba. V posteli som sama, v izbe som sama, no v mojom srdci nie som sama, si tam predsa TY. Vyčítam ti, že ma nepohladíš po vlasoch, že nie si ku mne romantický a pritom sama sa k tebe tak nesprávam. Neprídem ťa ani len na tú blbú zastávku počkať, tak čo komu vyčítam? Neviem si spomenúť, kedy som ti vôbec vyčarila úsmev na perách. Toto mi víri hlavou pred spaním.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár