Niekedy by som ho najradšej zabila, no aj tak je to môj brat, jediný ktorého mám

-Prosím ťa nechoď tam!!! Ešte nemáš toľko skúsenosti, môže sa ti niečo stať.
Tieto prosebné slová matky on ignoroval a odišiel...
...odišiel aj spolu s kamarátom lietať na Martinské Hole.
Mama mala zlý pocit z toho, tak sa dohodli, že okolo pol tretej si zavolajú.
Deň ubiehal normálne, mama doma robila, ja som jej pomáhala, pripravovala som si nové slovíčka na taliančinu a potom ako som sa naobedovala a bola jedna hodina, prišla babka. Priniesla uhorky, ktoré trebalo zavariť. Mama dala variť ten nálev a uhorkami naplnila zaváracie poháre.

Bolo asi pol tretej a ja som sa šla ako obvykle chystať na taliančinu. Keď som stála v kúpeľni zoči voči zrkadlu a česala vlasy, začali mi po hlave lietať zlé myšlienky, že môjmu bratovi sa niečo stalo. Pritom som si aj spomenula, že sa s mamou dohodol, že si zavolajú. Pripomenula som jej to a ona hneď zobrala mobil a vytočila brata. Ja som bola stále v kúpeľni až som počula tieto slová: vrtulník, zlomená chrbtica, martinská nemocnica a operácia.
Hneď som vedela, že je zle. Kolena sa mi triasli, do oči sa mi tlačili slzy, aj teraz keď to píšem, trasú sa mi ruky a slzy mi stekajú po tvári. Mama ozelenela, nemohla tomu uveriť. Rýchlo sme volali ocovi, či o niečom vie. Ten nič nevedel, nikto nám nedal vedieť, čo sa stalo nášmu synovi a bratovi. Oco nám vzápätí volal, že taliančinu zrušil, a že máme nachystať veci. Mama bola v šoku, ja tiež, bolo to rýchle..rýchla facka od života. Nemohla som ani rozmýšľať, čo všetko mu zbaliť. Mama stále tomu nemohla uveriť, uvedomila si to, až keď prišiel oco domov.

-Môžem ísť s vami? Ja tu nechcem ostať sama a čakať.
So slzami v očiach som prosila rodičov.

Rýchlo sme sa prezliekli, zobrali tašku s vecami pre brata a ponáhľali sme sa do Martina. Tá cesta nebola nikdy v živote taká dlhá. Celou cestou mama plakala, mne sa len ťažko dalo ubrániť slzám. Videla som utrápenú mamu a ten pocit bezmocnosti, tá neistota, nič sme nevedeli, len to MÁLO, čo nám do telefónu povedal brat.

Kým sme našli univerzitnú nemocnicu v Martine to trvalo dlhšie, zaraz nikdy sme nepotrebovali tam ísť. Vždy, keď sa niečo stalo aj v rodine, šlo sa do žilinskej fakultnej nemocnice.

Nakoniec sme našli nemocnicu, našli sme aj neurochirurgiu, kde nám povedali len toľko, že ten mladý, čo ho priviezol vrtulník leží už dávno na jednotke intenzívnej starostlivosti pavilón 8, 4 poschodie.

Našli sme aj to, videla som na posteli ležiaceho, na prístroje ponapájaného brata. Mama strašne plakala, oco sa snažil zistiť, čo vlastne robil, pretože tiež sa venuje paraglidingu. Prišla lekárka, mama so slzami v očiach sa pýtala ako na tom je, či bude chodiť...

..a vtedy som zažila niečo, čo mi trhalo srdce od bolesti. Mama bola psychicky na tom zle, ona sa zrútila doslova a do písmena klesla na stoličku, ktorú som pod ňu hneď podsunula, ruky sa jej triasli, ruky som jej pevne stisla mojimi a utíšila som ju. Oco sa zatiaľ rozprával s doktorkou.

-Bude nutná operácia, zlomená časť stavca zasahuje a tlačí na miechu, preto mu tŕpnu nohy. Predbežne sme ju naplánovali na piatu hodinu. Po operácii mu budú nasadené antibiotiká proti zápalu, nebojte sa, všetko dobre dopadne.
Tá lekárka mala slzy na krajíčku, keď videla utrápenú mamu.

Včera som si uvedomila jednú zásadnú vec a to takú, že mám brata nesmierne rada, aj napriek tomu, že je niekedy neznesiteľný, vie mi ublížiť tvrdými slovami, niekedy by som ho zabila najradšej, ale stále, stále je to môj BRAT, starší brat, bez ktorého si neviem život predstaviť. Neviem si predstaviť, že by ochrnul a bol by na vozíku a my by sme sa oň museli starať. Nie, že by to bola príťaž, aj keď spočiatku možno, kým by sme sa to naučili a zvykli si, ale vidieť svojho brata ako sedí na vozíčku a nemôže vstať by ma ubíjalo.

Asi si pomyslíte, načo to sem píše, veď je to čisto jej rodinná vec, ale tu do svojich blogov vkladám seba, kus môjho ja, kus mojich pocitov...

...a možno za rok, si to tu nájdem prečítam a budem plakať od šťastia, že mám brata už doma, a že je už v poriadku.

 Blog

25 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu