V sobotu sme sa mali už stretnúť, bola som nedočkavá a tak som šla z domu skôr. Stihla som skorší bus a keďže som mala na pláne pri tejto príležitosti skočiť aj do knižnice vyhovovalo mi to. Prišla som do mesta a Kuba nikde, kukla som na mobil a mala som ešte sedem minút čas. Bola zima a v zmrznutých rukách som držala ťažkú knihu o Shakespearovi. V duchu som si hovorila, že to stihnem, vrátim knihu a keby som meškala, nech si počká. Ja som sa už dlho naňho načakala.
Z knižnice som zamierila do stánku kúpiť si žuvačky, lebo som bola nervózna a v ústach som mala sucho. Keď som prichádzala na dohodnuté miesto stretnutia zhliadla som ho v diaľke a moje srdce začalo prudko biť. Celú tvár mi zaliala červeň a moje myšlienky patrili iba jemu. Čo čert, nechcel, alebo žeby to bol osud? Pár metrov pred ním som spadla. Kráčala som a zrazu sa mi zvrtla noha a spadla som na kolená. Prvá otázka čo mi napadla, bože prečo mi to robíš? Pomaličky som sa zdvihla, oprášila si rifle a s bolesťou som prišla k nemu.
Privítal ma vrúcnym a pevným objatím. Stála som na jednej nohe a dobre, že mi slzy netiekli od toľkej bolesti. Nechápal môj zdesený výraz. On si ma vôbec nevšimol, absolútne nevedel, že som mu takmer pred očami spadla. V momente som bola šťastná, že ma nevidel a zároveň aj sklamaná.
Spýtal sa ma, či môžem chodiť, či nechcem ísť radšej domov. Akoby som mohla chcieť, keď mi toľko trvalo vytiahnuť ho von. Zahrala som sa na hrdinku a s bolesťou som kráčala po jeho boku.
Prešli sme sa po parku a potom dostal "skvelý" nápad, či nechcem ísť do lesoparku, ktorý je na opačnej strane mesta. Samozrejme, že som súhlasila. Snažila som sa na bolesť nemyslieť a darilo sa mi to, keďže sme viedli celú cestu dlhé rozhovory, ktoré ma rozptyľovali.
Volala mu mama, že má ísť už domov. Ponáhľal sa, no zároveň mu bolo blbé ma nechať ísť samú na zastávku. Pozrela som sa mu do oči a povedala, nech kľudne ide, že ja to zvládnem.
Rozlúčili sme sa objatím, ktoré som si narozdiel od toho prvého užívala omnoho viac. Usmial sa na mňa a odišiel.
Cítila som ako sa mi dvíha žalúdok a že idú na mňa mdloby. Noha ma veľmi bolela a ja som tam bola sama. Šla som si kúpiť do hypermarketu vodu, lebo som bola strašne smädná. Prišla som na zastávku a zistila, že môj bus odišiel pred desiatimi minútami a ďalší ide až o hodinu a pol.
Sadla som si na studenú lavičku a čakala. Cítila som ako mi spuchla a že ňou nemôžem hýbať, lebo ma bolí. Pýtala som sa dookola, či mi to vôbec stálo za to. On bol už doma a ja? Trčala som na zastávke s bolesťami.
Konečne prišiel bus, pokúsila som sa postaviť a prísť k nemu. Zvládnuť tie tri schodíky bolo pre mňa ako zvládnuť Mount Everest. Konečne som vystúpila a čakala ma "náročná" cesta domov. Krívala som a nemohla som riadne dostúpiť na tu nohu.
Zatvorila som vchodové dvere a pustili sa mi slzy. Mama sa vystrašená na mňa díva, čo mi je. Vyzula som si čižmu a nohu som mala pripuchnutú a celú fialovú. Ani som si nevyzliekla kabát a bola som znovu na odchode, na úrazovku...
Na úrazovke ma poslali na röntgen, kde bola skutočne veľmi "milá" pani. Snímky ukázali, že mám natiahnuté väzivo v členku. Nebolo to na sadru, ani dlahu. Dali mi nejaký zinkový obväz, ktorý mi neskôr stvrdol.
Prišla som domov, ľahla do postele, vyložila nohu na vankúš a zapla notebook. Prihlásila som sa na icq, kde mi blikala správa, či som prišla v poriadku domov. S úsmevom na perách som odpísala, že už som sa stihla vrátiť aj z úrazovky...
Teraz je tomu už 2 mesiace a 5 dní a už sa na tom iba smejem
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
greendgirl
27. 3.marca 2011 18:49
to je skutočné ?
Napíš svoj komentár