Kto by povedal že tie najčistejšie a najkrajšie vodopády boli kedysi tam, kde teraz zostali len zrnká piesku. Že tá priezračná voda vláčila ich unavené telá, a ten veľký starý strom im ponúkal miesto na nočné sny. On ju miloval a Ona jeho ..(snáď) tiež. Možno to bol len strach. Možno nedokázala prijať lásku, možno sa jej bála a možno to bolo úplne inak.
Vraví sa, že každý si zaslúži byť milovaný ale aj v tomto sa básnici mýlili.
Nekonečné, krásne a tak špinavé. Paranoja a klamstvo v jednom tele hlúpy pocit a strach. Zlyhalo vždy jeden zlyhá. Zľakne sa. A symbióza zomrie. .
Tie protiklady tak ostré tak nespojiteľné.
Ako musíme veľmi milovať aby sme mohli nenávidieť. Ako veľmi musíme nenávidieť aby sme mohli zabiť to čo milujeme?
Čoskoro prišli odpovede. Tak rýchlo tak náhle ako začali rásť na ružiach tŕne.
Odišla.
Utekala sama pred sebou.
Toho rána sa prebudil na zvláštny nezvyčajný chlad. Pot mu stekal po tvári a hrdlo zvieral do vtedy nepoznaný pocit. Nebola, proste nebola, nie tu, ani tam, nie pri ňom, nie medzi ružami ... nebola.
Kde je? Prečo odišla? Vráti sa? Nie ona sa už nevráti. Nikdy tu ani nebola. Bol to len sen, ktorý sa túlil k jeho telu, len túžba, ktorá mu ukradla dušu.
Beznádej predurčila šialenstvo.
Vytrhal ruže. Vedel, že ona to bude cítiť. Že každým kvetom v jeho rukách dostane ona ranu nech bude kdekoľvek. Vytrhnutý lupeň ju zhodí na kolená.
Blázon, ktorý sa rozhodol.
Posledná. Tá znamenala smrť. Uprostred tej hrôzy ostala jediná ruža. Slabá ale aj tak neuveriteľne krásna. Nemohlo ho nič zastaviť. Zovrel ju pevne vo dlani. Neuveriteľná bolesť prešla jeho rukou priam do srdca. Na dlani pocítil ranu.
Tŕne
Bránila sa. V zúfalstve sa obrnila tŕňami. A on odskočil až teraz to pochopil. Padol na zem neveriacky sa pozeral na svoje dielo. Na púšť, ktorú vytvoril v záchvate bolesti, zrady.
Strom.
Zhorel. Podpálil sám seba. Z horiacimi vetvami strácal svoju silu. Život vyhorel tam na tom mieste kde kedysi rástli ruže bez tŕní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár