Vzrušenie iskrí.
Poznáš to, ľúby, však?
V hlavách ostali len sľuby. V srdciach si ostali verní. Dokonale verní. Ruky spoznávajú, to je samozrejmé. Pery chcú ochutnávať. Prsty skúšať, rozopínať, gniaviť a miagať v pästiach. Zuby chcú zatínať do živého. Oči sa chcú rozpínať. Do široka.
Pivo pije len zo sklenej fľaše, tak ako jej srdce káže. Bozkáva sa vylúčene až po dotyku nosom.
S chuťou kyslého vína ho prežúva. Sústredene. (Ten bozk.)
Logici sa z množstva negácií negácií netešia. Ale dej sa hrá, dotyk po dotyku. Nič nezmôže hŕstka logikov. Len dvihne klobúk, či cylinder z vlasov a žmurkne. Pokrčí plecami, ľavý kútik pier zdvihne do hora.
Čo zmôže proti logikom? Prekukli by jej alibizmus. Má sa haniť ešte viac?
Vraj, škoda plakať nad rozliatym mliekom. Ale čo s pohárom?
Rozbije sa na črepy čriev sjetej kravy. Podceňované zvieratko, všakže, ľúby?
Ani by si neveril, koľko taká krava znesie.
Potlačiť spev, napríklad. Zadržať paprsky na jazyku, keď ho vyplazí pre horúčavu. Usmiať sa, keď si myslíš opaky.
Síce o niečom inom som chcela,
ale metafora je to skvelá.
Izba skrvavieva, červenočiapočkové dievča vzrastá do steny. Azda tu vlk tu nikdy nebol?! Kviľba a strach sa spúšťajú zo stropov.
-Ty zloduch! Vrah! Darebák! Démon kýs škaredý! Že sa ti chvost nevlečie po zemi! Antičlovek! Apage, krutohlav!- vrieska červenočiapočkové dievča s čučoriedkovými očami.
-Späť!- zjačí, -späť do ticha môjho kriku!
Krava v červenej čapici halucinuje.
Vlčie uši zbystrili. Načúvajúc tichu v kriku sa takmer pozabudol obrániť.
Červenočiapočkové dievča driapalo, nechty najprv zarývalo do podušky, potom do matraca, pre slzy neskôr do líc a nakoniec sa škriabalo po stenách.
Zvädnuté skončilo medzi vlkom, čo sa zabudol a vĺčikom, ktorý sa vrtel na lepkavých dlaždiciach.
Nahá múza skľúčene hladká smutnú červenú čiapočku.
Umrel vlk.
Zdochol sen.
Ticho sa prikráda.
Múza polieva zmätok okolo seba.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale fajne fajne