Zaklonila som hlavu, cítila som, ako mi vlasy šuštia na nahých ramenách. Bolo leto. Oči som mala nežne privreté, riasy sa mi chveli na líčkach, ktoré boli obsypané zlatistými pehami. Vyskočili mi zakaždým, keď som trávila dni na horúcom piesku pod slameným klobúkom a pivom pri perách.
Sedeli sme na pestrofarebnej šatke. Ty si poloopito driemal vedľa mňa s hlavou na mojich stehnách.
Ležal si nehybne, len chĺpky na predlaktiach a riasy na očiach sa ti sem- tam jemne chveli v rannom vánku.
Čajky po čase omrzelo nemo sa kochať pohľadom na budiace sa slnko. Škrekom ťa pomaly prebúdzali späť ku mne. Otvoril si oko. Jedno. Potom aj druhé. Mal si ich ešte stále trochu kučeravé. Veď ja tiež.
„Keď ráno vonia ako ty, nemyslím si, že som sa zobudil, ale umrel,“ prehovoril si rozospato. Trochu si prižmúril oči, slnko sa začalo predierať cez šeď, ktorá nás doteraz obklopovala.
Mierne si ma vyviedol z miery.
„Umrel?“
„Eden.“
„Ozaj?“
Iba si sa ku mne tuhšie privinul. Objal si ma, hlava bola stále položená v mojom lone. Keby sme boli práve zvieratkami, uhryzol by si ma do brucha. Pokračoval by si iste ďalej, keby nás pošteklila vášeň.
Sme roznežnení. A nie sme sami. Spoločnosť nám robia čajky.
„Myslíš, že nám závidia?“ pýtam sa ho zamyslene. Zahryznem si do dolnej pery, obliznem hornú.
„Čo by nám už len mohli závidieť, drahá?“ odpovedal si mi protiotázkou. „Všetci vieme cítiť,“ dopovedal si.
„A dotyky?“
Otázky naberali na intenzite.
„Dotyky?“ zopakoval si prekvapene.
Prikývla som. Zadívala som sa ti do očí, ale ty si odvrátil ten tvoj tmavohnedý pohľad a začal si.
„Čajkám nechýbajú dotyky, drahá. Vidíš, šuchne sa pierko o pierko. Pri lete, keď krúžia nad vodou, keď posedávajú na lodnom zábradlí, keď sa hašteria o omrvinky obtrú sa zobáčikmi. Vidíš?“ ukázal na kŕdeľ škriekajúcich mršiek.
Fľochla som po nich.
„Ale to sú nechcené dotyky. Ako keď stojíš počas špičky v električke.“
„Vraveli ti to?“
Prekvapene som sa naňho pozrela.
„Pamätáš, ako sa nám mimovoľne stretávali malíčky pri chôdzi? Ako sme si nenápadne kradli dotyky, pretože sme nevedeli ináč vyjadriť náklonnosť? Myšlienky, že by si mi vedela opätovať dotyk bola taká prchavá! Vždy keď som ju mal už- už na dosah, rozplynula sa ako dym z bonga. A práve z takých kradmých dotykov sa rodí láska.“
Domonológoval si.
Mne ostali len dokorán roztvorené oči a neprítomný pohľad.
Posadil si sa do tureckého sedu oproti mne. Tmavohnedé oči si zapichol do tých mojich, ktoré po tvojom uprenom pohľade zozeleneli ako líčka, keď sa zapýria, no vydržala som.
Ruku si natiahol za mnou, pohladil si ma po vlasoch. Naklonil si sa ku mne, votkal si mi do duše pár slov. Zaťala som zuby, aby mi nevypadol rozum z vrecka. Hodila som sa ti okolo krku, prekotila som ťa. Zrazu som ležala na tebe a dotyky, ktorými som ťa láskala, neboli vôbec náhodné ani kradmé.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár