Keď sa ma tak hlboko dotýka nechcenie. Odmietanie a krutosť. Vtedy mi je do plaču viac, ako položltým listom depresívnej jesene. Práve vtedy, kedy by som mala kráčať po kamennej, chladnej ulici, vdychovať vzduch obdobia, v ktorom umierajú stromy a zhasínajúci život je citeľnejší ako kedykoľvek inokedy. Mala by som sa zamýšľať nad fantazijnými filozofiami a napriek sirému nečasu sa letmo, no nie letne, usmievať.

No ja kráčam po uliciach mesta, kráčam pomaly, potom znova rýchlejšie. Nemám dušu, uletela mi aj s babôčkami admirál, ktoré mi lietali v lete okolo hlavy. Alebo ostala niekde na mieste, primrznutá a neschopná prispôsobiť sa. Neflexibilná.
Myseľ podrobne rozoberá už vyššie uvedené nechcenie. Neriadi sa žiadnymi pokynmi, bontónmi či etiketou. Slzy kvapkajú na studenú, kameňmi vydláždenú zem.
Vietor mi fúka do tváre, núti ma mračiť sa. Pod nohami mi šuští smutné, spadnuté, opovrhnuté lístie tak isto nechcené ako ja.

Práve v takejto chvíli veľmi chcem niekoho milovať. Ja viem, že niekoho aj teraz strašne ľúbim. V tom svete, ktorý sa črtá, postupne otvára a zatvára predo mnou, je človek, konkrétne muž, ktorého milujem. No chcem svoje pocity naozaj darovať. Niekomu darovať. Mužovi, ktorý ma pochopí, aj keď chápanie nie je tým najdôležitejším v živote. A chcem aj dostať. A dostávať. Stále. V plných dúškoch si vychutnávať cit, ktorý mi niekto vkladá do srdca. Predstaviť si dieru v hrudi, ako mi ju najprv pohladká, potom ohmatká, otvorí a z dlane mi do nej fúkne lásku.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár