Sedeli sme na konopnom kopci. Týčil sa v našich makových imagináciach. A ozaj, všade kvitol vlčí mak. Aj ty si kvitol. Ja som vädla. Desila som sa, že by som ťa preliala. Zdvihla som hlávku a plakala som do dlaní.
Neodpustila by som si, keby si uhynul kvôli mne.
„Ne...nevädni,“ zavzlykala som.
„Ty nevädni! Drahá!“
Pokúsil si mi vtisnúť bozk na líce. Mykla som sa.
„Ne... nemôžeš, zahynieš kvô...kvôli mne,“ koktala som medzi prsty.
„Čo to pletieš?“
Nechápavo si zakrútil hlavou. A ja som vtedy porozumela. Olizla som si slanú peru. Oči som mala isto nepekne opuchnuté. No ty si sa ku mne naklonil a perami vysušil slzopády.
„Chcela by som viť. Pliesť. Natrhám si vlčích makov,“ oznámila som mu. Pomaly som sa dvihla zo zeme. Podala som ti ruku.
Chytil si ma pevne. Za boky. Čelo opreté o čelo. Nos sa dotkol nosa a oči sa stretli vo svetelnom bode našich duší. Pery sme spojili tiež. Potom sme zdvihli dlane na úroveň hláv a preplietli sme prsty. Brušká malíčkov sa nežne vzrušovali.
Pofúkaš mi ranku
vytiahneš slamku
vylúdiš bubliny
zatiahneš ma za mlyny
„Ach, drahý!“
„Ach, drahá!“
Nebrieždilo sa, nezapadalo slnko, nesvietil mesiac, neskrývala sa pred nami nov. Neexistoval čas. Nejestvovalo totižto nič iné, len tento imaginárny konopný kopec. Do vlasov sa nám zrazu motali tenké dlhé konáriky. Padali na nás prezreté lupienky z jahniad. Stáli sme pod poslednou brezou.
Vlčie maky sa chveli v bezvetrí. Červenali sa pri načúvaní našich vzrušených šepotov.
Bolo po zime. Po zime, ktorá bola dlhá a svojim zdrvujúcim mrazom, skorými nocami a kyslým vareným vínom s klinčekmi mi neúprosne vzala nádeje, sny, túžby a lásky. Vyčerpane som padla do trávy. Z bonga sa ešte nežne parilo, ako keď sa rozosmejem uprostred januára. Parí sa tak aj z horúcej horkej kávy, ktorú s úzkosťou pila každú zimnú noc, pretože som sa bála zaspať.
Sny mi už nepríšli také bezpečné ako kedysi. A na kedysi sa ľahko zabudlo, keď som nevidela za roh.
Tisla som plecia k hlave, kolená k prsiam, šálku k brade. Nasávala som vôňu, iba tá ma vedela roznežniť. Boli to kruté hodiny. Tiché. Tmavé a desivé. Ozaj som sa bála o svoj život. Nereálnym strachom sklamaných, oklamaných a neveriacich. Bola som nevidiaca za ten roh, za ktorým tancujem s drahým medzi vlčími makmi.
Neveríš na slnko, keď je za mrakom len pre to, že ho nevidíš?
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
shaolingirl
30. 3.marca 2011 23:35
Toto ma dostalo... Naozaj veľmi silné!
4
Napíš svoj komentár