Nestojím.
Iba dýcham.
Rozplývam sa na molekuly existencie na hranici s dušou, s múzou, s paprskami lásky, ktoré ma šteklia na nose počas môjho bdelého sna, kedy sa mi na krku vstýčia všetky chĺpky a dych pri tvojom uchu ťa pomaly privedie do extázy.
Myslím, v hlave mi skrsne myšlienka na vzájomnú synchróniu v symfónii našich rúk, ty máš nádherné ruky, zbožňujem, keď mi krúžiš prstami okolo bradaviek, máš mäkké prsty a hutné pery, jarké, vláčne sa kolíšem nad tebou, bozkávam ťa akoby naposledy, akoby už nikdy nemohla bozkávať, dotýkať sa perami a hladiť uši, hladiť dušu a hľadieť do prázdna, v ktorom možno vidieť všetky svoje sny, ich vývoj a vlastnú radosť či spokojnosť, objatie z čistého pochopenia vlastných ciest a slobody, vždy ide o voľnosť a rebéliu.
...
"Neverila by si, drahá, aké je nebezpečné teraz sedieť oproti tebe," ozvem sa po dlhej chvíli ticha, skôr strašidelného ako trápneho, vzduch bol naplnený strachom či obavami z toho, čo bude nasledovať. Šťukla som zapalovačom, zapálila som cigaretu, z úst sa mi vyvalili nadýchané kučery sivého dymu. Akoby som videla svoj oneskorený odraz v zrkadle, vzala do prstov cigaretu, priložila ju k ústam, obopla ju mäkkými červenými perami, zapálila oheň a šlukla. Zavrela pri tom oči a s výdychom prvého šluku ich pomaly otvárala a mierne zaklonila hlavu. Až potom sa na mňa pozrela a uškrnula sa.
"Nič nebude nebezpečné, máš zbytočné obavy, moja milá," vravela pomaly, každý slabiku pohladila najskôr jazykom, sem- tam si olizla hornú peru. Celý čas sa usmieva, "som tebou viac než hocčoiné na svete, nikdy ti neublížim."
Chcela som jej veriť, ale nedokázala som naplno koncentrovať svoju myseľ na dôveru a presvedčiť dušu, aby prestala maľovať čerta na stenu a radšej nech nakreslí dúhu.
"Si šťastá?" začína rozhovor Agapé.
Prežúvam myšlienky, ktoré sa mi v hlave vlnia. Odpovedám, ticho a ešte stále zakríknuto, že áno, áno, kývnem hlavou.
Múza sa uchechtne ako pri dobrom úchylnom vtipe, odklepne z cigarety. Odpije z kávy, prstom naznačí, aby som sa prisunula bližšie k jej tvári. Pobozká ma na pery, zubami zachytí hornú peru, zahryzne sa ako do jablka. Naše srdcia boli ako jablká- obe boli rovnaké, len jedno zelené a to druhé červené. Každé chutí ináč. Chcela som sa po tom bozku zahryznúť do srdca, ochutnať to jej čaro a pochopiť zmysel myslenia, načrieť do jej myšlienkových pochodov, jednotlivé idey poláskať v rukách a zmiznúť preč, so stopou, s vrelým odtlačkom mojej dlane a možno perí, kto vie.
"Nemôžeme byť obe šťastné," vzdychne, odchlipne si z kávy, možno sa mi len zdá, že voľajako chlipne, už pri nej vidím dvojzmysly a metafory na každom rohu, zlievajú sa mi do reality. Preto vidím veľa vecí ináč?
"Skús to! Skús to!" snažím sa ju presvedčiť.
"Zmeníš názor, neviď svet len zo svojho uhľa pohľadu, toľko farieb ešte existuje, toľko si ich ešte nevidela! Si voľajaká čierno- biela..."
"Ha-ha-ha, ty si hlúpa!" smiala sa, krásne sa smiala, v dyme z cigarety, cez hmlu som vnímala celú jej nádheru.
"Dobre," povedala, keď sa dosmiala, "môžem to skúsiť, aspoň sa pobavím. Kedy pochopíš, že ja nemôžem mať také isté pocity, ako ty, sme každá iná, preto tvoríme celok, hlúpučká."
Vtedy som mykla plecom. Milovala som množstvo možností, a koncov, ktoré mi poskytovala dúha, ktorá vytvárala splín, ktorý sa naplno rozfúkol a rozkvitol hlavne, keď sa ma dotýkajú niečie teplé brušká prstov, pery, jazyk, povrch ostatných častí tela, zbožňovala som ten splín, jeho špecifickú vôňu, špecifickú ako dobrý rum alebo tráva, zbožňovala som počty smerov a ciest, ktoré sa okolo mňa otvárali, bolo len na mne, po ktorej sa rozbehnem, ktorým smerom poletím.
Preto skúšam, Agapé, ty, čo si ideš len jednou a svojou cestou, žiješ voľne ako vták to skús aj ty a nájdime spoločnú cestu pre odlišné ciele.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár