Voľajakou streštenou náhodou sa chlapec pozrel smerom k môjmu otvorenému oknu, v ktorom som sedela a sledovala mĺkvu ulicu, pretože svietilo len pouličné svetlo a obďaleč bezdomovec šťal na kandeláber. A ďalšou a možno ešte streštenejšou náhodou sa nám oči spojili presne v tom bode, kde sa pod vplyvom magnetického pola sŕdc otvára duša.
Ja som bola osamelá, čo neznamená sama, stále bolo okolo mňa veľa ruchu a vzruchu, stále v jednom kole, opitá opitá opitá opitá, avšak stále nedopitá, stále plná všakovakých citov, o ktorých nikto nechcel počuť, pretože koniec- koncov ani ja som nechcela počúvať o citoch niekoho iného. Vraj ľudia, ktorí nie sú egoistami žijú dlhšie a krajšie, čo v tejto dobe neskutočne nedáva zmysel.
Zakričal. Či zavolal? Zvolal? Snáď som mala svoje meno napísané na čele, pretože ma nazval kvietkom; kvetinkou, kvietočkom, nezábudkou a fialkou ma volával neskôr.
Skočil mi do okna a pomohol mi pomadžgať melanchóliu do pokrčenej guľôčky a hodiť ju za hlavu.
Sedávali sme na tom okne celé hodiny, dni, noci, rána, večery, obedy, týždne a žmolili sme si navzájom články tentoraz vlastných prstov. Dívali sme sa do očí jeden druhému tak úporne, až sa mi zahmlievalo pred očami. Sledovali sme kaleidoskop vlastných životov, počúvali klavírne drámy, ktoré sa vlnili v rytmických uličkách našich rozhovorov, ktoré sme nechcene zakončili bozkom, pretože ináč to byť nemohlo.
Žili sme v budúcich spomienkach, veď spomíname len na to pekné, žili sme len krasotou, len nehou a plynuli sme tak jednoznačne ako plynie čas, ktorý však pre nás prestal existovať od prvotného okamihu.
Lucidne sme snili bez snov, nepotrebovali sme žiadne praktiky a vrúcne rady na to, ako opustiť svoje fyzické telo a vzniesť sa do uličiek Montmartu a Molénrúžu, k azúrovým skalám niekde na juhu Španielska, do zaprášených ulíc San Franciska, k Čínskemu múru či k pozostatkom toho Berlínskeho, do tichých bielych uličiek Splitu a medzi deväť múz na ostrov Lesbos, tá desiata, Saphó bola vždy s nami a dodávala tomu všetkému vôňu. Stačilo len privrieť oči.
Spával v dúhe. Chlapec, čo spí v dúhe, tak som ho volávala. Bol nádherný keď spal. Tak čisto krásny, tak neuveriteľne príťažlivý, pútal všetky moje vnemy, oslepoval, ohluchoval, omamoval ma svojou farebnou aurou; preto spával v dúhe. A ja, sťa pani mačička, som sa vždy tíško pritiahla k jeho horúcej hrudi a vyhrievala sa na nej ako jašterička na skale.
A vôbec, prečo by som sa mala vzrušovať dokonalosťou, keď aj tak dobre viem, že je to len ilúzia a ilúzia? to je len odraz sveta, ktorý nezodpovedá skutočnosti, čím sa líši od fiktívnej a neskôr hrôzostrašnej halucinácie.
Reálne som ho videla, ako spí v dúhe, ako fajčí a pije kávu na okne, ako sa zamotáva do bielych plachiet, keď sa mu ráno nechce vyliezť spopod mojich vnád, vyzerá ako krásny Grék s čiernočiernymi vlasmi nevyťahanými od slnka, skôr spálenými jeho lúčmi, vidím ho nahého pod prúdom horúcej vody, počujem ho čítať state z kníh, verše z mojich zošitov, cítim jeho pachy a šteklenie vlasov na mojej šiji a tiež som vedela, ako ma každý jeden z týchto svätých obrázkov raz zabolí. Nemôžem uniknúť. Nik sa ma na to nepýta, dokonca ani ja. (ale nechcem!)
Aviatici. Nezbednící, čo chcú lietať, lietavci. Štebotavci. Milenci. Tak nás volávali tí z okolia, pretože náš hlasný smiech sa isto rozliehal do okolia, dokonca aj magnetickou depresiou odetý štiaci bezdomovec sa isto usmieval popod fúz, náš smiech, naše šťastie liezlo susedom do okien a tí len slepo závideli a mračili sa do zrkadiel, v ktorých, tak ako Dracula, nevideli svoj vlastný odraz.
Aby sme mohli myslieť, aby sme mohli tvoriť, tak sme museli odletieť. Rozumieš?
O-D-L-E-T-I-E-Ť.
Jedného rána či popoludnia a či noci sme si sadli na okenicu s holubími krídlami zlepenými voskom.
-Ticho!
-Priprav sa!
-Už!
-Pripravená?
-Vždy pripravená!
-Vpred!
A uleteli sme pred vlastným svedomím a vedomím do perín, do tráv, bylín a húb, niekam, kde sme existovali ozaj len my: kvietoček s chlapcom spiacim v dúhe, paralelne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
purenarcissism
6. 10.októbra 2011 22:17
dokonalé, nemám slov!
2
také je to krásne, keď je niekto zamilovaný
...pekne si sa pohrala so slovíčkami
...pekne si sa pohrala so slovíčkami
3
pre mňa jeden z najlepších blogov, kt. som tu za svoju pochabú existenciu čítala
4
@purenarcissim nič nie je dokonalé, srdiečko...
@ardonaiel nie som zamilovaná.
@bonita prečo si myslíš, že je tvoja existencia pochabá?
A ďakujem!
@ardonaiel nie som zamilovaná.
@bonita prečo si myslíš, že je tvoja existencia pochabá?
A ďakujem!
5
Je to pekne, len trocha dlhe. A niektore veci mi tam nedavaju zmysel. Ale je to pekne
Napíš svoj komentár