-Poď, rýchlo, nemáme času nazvyš!- obtieraš mi ľadový hlas okolo uší a príjemne to mrazí. Tak príjemne, až sa mi podlamujú kolená a z úsmevom padám do snehu. Tlak na hrudi a zvuk zvonkohry, hrajúcu uspávanky červienok ma núti privrieť oči.
-Vstávaj, rýchlo, nemáme času nazvyš!- tvoj hlas je nekompromisne vzrušujúci. Opäť ma chytáš mŕtvou rukou a pomáhaš mi znova žiť. Uvedomím si príležitosť, nechám sa vytiahnuť. Líce sa šuchne o líce a celé to pôsobí priveľmi detinsky, že sa v tom ozaj nedá nájsť viditeľná známka erotiky.
-Chvalabohu, rýchlo, nemáme času nazvyš!- opakuješ dokola ako verklík. Sme už priďaleko od začiatku, kedy si stláčal gombík a chcel si tým niečo zmeniť.
-Opadáva z teba strach? Cítiš sa ako kráľ, ako Alexander Veľký? Áno? Tak pýtam sa, á...
-Mlč, rýchlo, nemáme času nazvyš!- pridávaš do kroku, skoro bežíš.
-Chcela som sa ťa opýtať, či si už niekedy plakal.- nezatváram ústa, nemlčím. Psychika ti padla do vedra s makakovou vodou. Vcucol ju sup.
Otváraš dvere. Predtým však cinkáš kľúčmi, na ktorých visí moja rolnička. Pripomína ti to možno Vianoce, ale keby som sa ozvala, umlčíš ma rýchlosťou. Upokojíš sa. Dýchaš zhlboka ľadový vzduch, vydychuješ mliečnu paru. Vidím to aj za tmy, svieti okolo teba zložiara. Odomykáš, tlačíš ma dnu, trieskaš dverami, ktoré nejdú zavrieť.
Odkladáš mi topánky pod lavicu, s toľkou nežnosťou, s akou sa len dá odložiť topánky. Nečujne berieš deku. V izbe nesvieti svetlo. Uložíš ma do postele, vyzliekaš ponožky. Prídeš so šálkou horúcej vody.
-Čaj sme minuli. Ohrievaj si ruky.
A vtedy sa rozplačeš. Bez chochmesu, možno len pre to, že nemáš čaj. Rinú sa z teba slané slzy s príchuťou snehu a medovníkovej vône. Nezastavíš sa, trasieš sa. Nahlas vzlykáš. Nepočúvaš moje obavy.
-Neboj sa. Svieť!- pošepnem ti do ucha a vyzlečiem si tričko.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
pre takéto vety sa oplatí ľudstvu čítať metafory.