Ríbezľové víno sladko rozvoniavalo po sídlisku. Hmkali sme si do uší, unášal nás žltý dym a skleneno cinkali fľaše s medveďom. Hlavy sme mali plné strachu, srdcia a telá sa kopírovali v tej odutej noci. Tesne priliehajúce dlane sa spojené hompálali vo vzduchu. Úsmevom sme živili naše zničené svedomie. Myšlienky rozbité na drobné črepy sme symbolicky odhodili do večného toku rieky a spečatili sme to bozkom.
Vedomie, že každá jedna sekunda je pominuteľná a každé tik znamená ako začiatok, tak aj koniec. Irónia, jediná istota v živote je smrť.
Hemžila som sa po chodníku, jednou rukou zavesená do tvojho ramena, druhou držiac matnú zelenú fľašu červeného vína. Trošku sa mi rozmazával pohľad na urazenú oblohu, ktorá dnes nebola vôbec taká tmavá. Uchvacoval si ma, neverila som vlastným vnemom. Priadla som v tvojej potrhanej duši.
Keď po niečom neskutočne túžiš, celý vesmír sa spojí v jednu myšlienku a zrazu len stojíš nepripravený pred tvojim zhmotneným snom. Zmätene sa obzeráš okolo seba, uštipneš sa do dlane, či náhodou nelietaš vo svojich opojných dimenziách a tvoja živá túžba nie je opäť len zbožným bludom.
Bojíš sa spraviť krok vpred, bolesť ti vypichla oči.
„Diera miesto srdca- kde zoženiem náhradu?“
„Načo ti bude atrapa?“
Neviem, či mám citlivo šeptať, byť znechutená a krútiť hlavou alebo by som mala byť ticho, pretože na tejto otázke stojí celý tvoj svet. Stačilo by slabučko fúknuť, ako keď odveje lístok zo stola a začala by sa rúcať spomienka za spomienkou, miešať sa svedomie s povedomím, zničila by som krásu, ktorý ti ostala z minulosti.
Len bolesť nás prinúti uvažovať. (či už naša alebo cudzia)
(Nie až tak čisto) Hypoteticky: nie je život strata času?
Pretože naše rozbité myšlienky sa od istého bodu točia v začarovanom kruhu otázok, na ktoré nevieme odpovedať. Upínaš sa na odpovede, ale sú vôbec dôležité?
Potrebujeme presvedčenie, že naše duše a srdcia neskončia v hlbinách.
Buď mojou zlatou rybkou vo vesmíre plnom neistých priepastí a strašidelných tvorov.
Topánky plné piesku, zeleno- červené oči mi svietia spoza tvojho ramena. Pripomínam mačku. Zatnem pazúriky, nechtíky do tela, do kože, do mäsa, bozkom sa ti prehryziem až k tej srdcovej prázdnote. Zasadím semienko a počkám.
Nič netrvá večne, koľké šťastie!
Rastlinka mojej lásky raz isto zvädne. Ale je len na tebe, či si ju necháš v herbári a pri pohľade na ňu sa usmeješ alebo ju hodíš do kompostu a bude ti ľúto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
billiejean
9. 4.apríla 2011 16:45
úžasný blog
Napíš svoj komentár