Sliedim očami, dýcham nosom. Som v poriadku. Nevadí mi, že som nahnevaná, vlastne, vriem ako ten čaj v šálke, a práve preto všetko vnímam skreslene a spadám do sféry sebaľútosti. To je moja hranica, ktorú nemienim prekračovať. A práve preto schladnem. Vychladnem, stanem sa opäť studenou ako kameň a všetko bude tak, ako to má byť. Moje srdce prestane byť pre pocity a začne pracovať podvedomie, ktoré sa dokáže smiať a pracovať automaticky v zabehnutých koľajach.
Sem- tam, možno len vo chvíľach, keď píšem blogy alebo fajčím jednu od druhej, ma to trápi. Trápi ma moje stvrdnuté srdce, ktoré sa rozbije len vtedy, keď naň niekto nalieha. A niekto ho citeľne ráňa. Niekedy sa rozbúcha pre sekundu spomienky.
Ako tak pijem ten čaj, neviem sa rozpamätať, či aj on pil zelený čaj bez cukru tak, ako ja teraz. Viem, že zelený čaj pil. Myslím, že ten čo mám teraz pred sebou je ten, ktorý pred polrokom doniesol ku mne, nech ma čo piť počas zimných večerov. Dlhých a studených. Tmavých a túlivých.
Zaoberám sa nepodstatnými vecami. Ale hľadí mi to dušu. Je to príjemné. Na niečom som zabudla, páni a dámy. Každá minca má dve strany.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár