Otvorila som útlu kovovú tabatieročku. Lienky mi vyliezli na šiju, schovali sa pod vlasy. Pod vrkoče, pod dredy. Zmýlil si si ich s korálkami. Vytiahol si marsborlku. Tabatierka cvakla a zmizla v prúžkovom žebradle.
Stáli sme oproti sebe, fúkalo nám do očí, sčervenali sa ako líčka zapýrenej opitej dievčiny. Nosom a sekanými pohybmi robota si prechádzam nosom po tvári. Dýcham ti na krk, rukami, zubami.
Vrčím ti do ucha, vrčím.
-No čo ti poviem, rád by som ťa pretiahol.
Za vetou píšeš tri bodky, privrieš mi oči. Prstami prejdeš po viečkach a vyzerám ako nežná mŕtvola. Vážiš si ma ako perlu, pozeráš na mňa modro- červenými očami a s hmlou pred očami mi šeptáš mottá zo svojho sveta.
Kľúčom prechádzam do tvojich dimenzií. Máme svoj vymyslený bohémsky život, v ktorom sa budíme bozkami po nahých údoch. Zatvárame dlane, tneme do seba nechty. Ryjeme rýmy, veršujeme šluky.
Priznávam, som svojim spôsobom vygumovaná, dokonca priznávam bezvedomie mysle.
Vykrištalizovali tie oranžové blizny.
Pobozkám sa na rozlúčku a zapijem diák trammalom. Nie len tak pre nič- za nič padám do sivého dymu.
Vidím za tým vidinu mojej novej Viedne- neobmedzenej škále fantázií a utopických plánoch o božskom živote.
Vykašli sa na to zlato, ty nemôžeš za to, tak jak mi je. Ty nemôžeš za to. Je to jen chemie.
Dárvin je mrtvej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár