Stála som za mužom v staršom veku s ružovým šálikom okolo krku, ktorý zúrivo kričal do telefónu. Bol to Francúz. Konečne mu automat vypľul cestovný lístok a odkráčal sa skryť pod sklenenú zastávku. Pristúpila som bližšie, skrehnutými prstami vytiahla okrúhle vrúbkované drobné z vrecka a postupne som ich vhadzovala do automatu. Mince kovovo cinkali, počula som ich cvengot aj cez nočnú kakofóniu ulice. Lístok letmo vpadol do priehradky ako pierka z vankúšov, keď ich trhám od zlosti.
Podišla som k múru, ktorý hatal pád cez strmý breh do Dunaja. Keby nebola taká zima, vyhupla by som sa naň, oprela dlane o mramorový kameň a zaklonila hlavu do zadu. Vyžívala by som sa v letnom chvení vlasov a očami žmúrila do oranžového západu slnka, ktorý by sa gýčovo pretŕčal nad dominantným hradom.
Takto som ostala len nehybne stáť ako na bielo natretá socha v svetoznámych múzeách, ramená som tisla k lícam, s rukami tuho zovretými v pästiach. Zrak mi padal do vody, v ktorej som videla akýsi svetelný pontón. Vytváral ho tieň železného mosta. Keby sa tak dalo zavrieť oči a neisto, no s vierou prejsť po doskách pomysliteľného pontónu.
Vlny počuteľne šumia v bielu penu, v takú istú v akú by sme sa teraz mohli spolu rozplynúť. V ktorej by sme sa mohli topiť, s bublinami v hlave, pomaly by nám vychádzali z úst. Prasknutie by sa trestalo bozkom!
Hlava zmotaná na mliečnej ceste, nohy v sieti. Vieš, tie moje dierkované pančuchy.
Prehodené aj z nohami cez okraj vane, čo na tom, že by boli mokré.
Alebo by som sedela v prázdnej vani, s fľašou v ruke, kvapkajúc spomienky do zimomriavkami obsypaného výstrihu. Nohy v sieti. A to by bolo hlavné.
Nepíšem o tebe ani o tebe. Nie si to ty a ani tvoj kamarát. Len viem, že niekde existuješ. Budeš raz opatrne a s predstieranou trpezlivosťou vymotávať moje nohy zo siete, dvíhať vlasy zo šije voňajúcej po žihľavovom šampóne, v očiach konečne nájdeš bodky, ktoré sú podstatné a naleješ mi do úst dôveru a teplo.
Rozhodne ma sklameš a práve tým dokážeš svoju ľudskosť. A ja tým, že ťa schmatnem za tričko, keď budeš s pocitom viny odchádzať preč.
Vraciam sa späť úderom hodín na kostolnej veži. Rukou prejdem po rozcuchaných vlasoch, nohy triem o seba: vytváram umelé teplo. Vytiahnem sa na špičky, zahojdám sa na nich a mäkko dopadnem na päty. Zbadajúc prichádzajúci autobus sa pohnem k obrubníku. Nastúpim. Skrehnuté nohy a dlane mi olizuje teplý vzduch. Akoby sa roztápali snehové vločky na vlnenej rukavici.
Prichádzam do cudzieho bytu bez cudzích, no dávno odcudzených ľudí. Padám do cudzej postele, cez hlavu prezliekam tričko, ktoré mi nepatrí. Hlavu túlim k neznámym vankúšom, telo prikrývam chladnou dekou. Nenáhlivo zaspávam nevlastným spánkom.
A obklopujem sa cudzím tichom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár